Arcadia ešte nespí. Po včerajšku vyspávala opicu asi pol dňa a teraz pre ňu spánok predstavoval činnosť, ktorú chcela robiť asi zo všetkých najmenej, a tak trávi čas chatovaním s kamarátmi. Hoci by som si pokojne mohla sadnúť vedľa nej a prečítať si jej správy, nie som človek, ktorý by nutne potreboval mať vedomosť, o čom si Arcadia s kým píše. Ak by to bolo niečo dôležité, najskôr by sa jej o tom najbližšie snívalo.
Prekvapí ma, keď podvečer príde za ňou do izby Turner s otázkou, či nepozná nejaké dievča menom Clio. Neprekvapí ma ale Arcadiina záporná odpoveď, zďaleka nie tak, ako Turnera. Ten si myslí, že mu Arcadia klame.
,,Hovorila, že ťa pozná," namieta.
,,Tak najskôr šlo o peknú klamárku, pretože ja ju nie."
. . .
,,Klamala som, lebo-"
V skutočnosti som nevedela nájsť správny dôvod toho, prečo som klamala. Žiaden nebol správny a sama som si to uvedomovala. Taktiež, výhovorky pre mňa boli typom literárnej formy založeným na perfektnej štylistike, a na toľkú dokonalosť som mala len niekoľko sekúnd. Larsa neoklamem.
,,Dobre," pretočím očami, ,,občas sa medzi ľuďmi správam ako cvok. Občas niečo v rýchlosti poviem, a ani sa nad tým poriadne nezamyslím, a tak, aby som zakryla hlúposť, ktorú som povedala, tak ju zakryjem povedaním buď čohosi pravdivého a nehlúpeho, alebo nejakou ľahko uveriteľnou lžou."
Lyžičkou sa hrám so šľahačkou pokrývajúcou vrch horúcej čokolády. ,,Útechou môjho malého sociálneho zlyhania je, že sa spolu už nikdy nestretneme."
Po mojom srdcervúcom výleve z Larsa vyjde len jediné slovo. ,,Prečo?"
A ja prekvapene nadvihnem zrak od šľahačky a lyžičky. Vysvetľovanie je príliš náročné. Zahryznem si do pery.
,,Nahota pravdy sa najlepšie zakrýva mlčaním. Mlčíš, Clio. Mlčíš pretože v skutočnosti nemáš žiaden dôvod, prečo by si sa s ním nemala opäť stretnúť."
,,Ale mám. Klamala som mu. A on o tom vie. Som známa spisovateľka. Som Francúzka. Som strážkyňa snov. Bola som uňho doma niekoľkokrát bez toho, aby o tom vedel. Sledovala som ho, kým spal. Jedol. Bola som svedkom niekoľkých jeho hádok s Arcadiou. A to všetko bez toho, aby o mne vedel. Bola som pri ňom, keď hral online počítačové hry. Videla som spôsob, akým trávi svoje dni. Nevedela by som sa tváriť, že ho poznám menej, než ho poznám. Je to...Komplikované."
,,A predsa ťa to trápi."
,,Ale Lars, ja netrpím výpadkami pamäte, aby som mohla žiť s čistým svedomím. Aby ma to netrápilo..."
,,Vzťahy a jednoduchosť spolu snáď nikdy nešli dokopy," odpovie napokon zamyslene.
Boli chvíle kedy som si myslela, že život by bol omnoho jednoduchší bez problémov, či bez komplikovaných vzťahov. Ale potom tu boli také, kedy som sa nad tým poriadne zamyslela, a dospela k názoru, že život bez problémov náleží bodliakom, burine a zdochliakom. Chápala som Arcadiu, keď vyhľadávala problémy. Pretože keď som ich sama nemala, tak som túžila po zmene. Občas som potrebovala niečo cítiť. A občas som to niečo nenávidela. Alebo som vyhľadávala problémy aby som ušla pred inými problémami. Občas sa mi v tom boji darilo. A inokedy mi trvalo hodiny, kým som vôbec vyliezla z postele, pretože som mala všetkého tak akurát po krk. A možno malá časť mňa verila, že keď si ľahnem a neukážem sa svetu, tak to všetko zázračne prejde. V každom prípade som sa naučila brať problémy ako nevyhnutnú súčasť života. Aj keď to boli často úplné sračky.
Nezmôžem sa na nič iné, než že prikývnem. Áno, Lars, máš pravdu. Tak, ako si ju mal nespočetnekrát.
Lars sa ako pravý gentleman navrhne, že mi zaplatí čokoládu, o čom ani nechcem počuť. Nemala som rada pocit, že niekomu niečo dĺžim, obzvlášť, že niečo dĺžim môjmu ex.
,,No tak, dovoľ mi to zaplatiť," nalieha.
,,Ani nápad!"
,,JA som ťa pozval," ďalej trvá na svojom, že bude cvakať môj účet. Taký nonsens! Nech sa snaží akokoľvek, v tvrdohlavosti ma neprekoná. A tak je nútený k smiešnemu ústupku, že mi nevyplatí to, čo som ja vypila/zjedla.
Lars sa so mnou rozlúči. Z nášho stretnutia odchádzam s úsmevom až po uši. S takým, ktorý mi rýchlo upadne do šokovaného výrazu, keď uvidím Turnera prechádzať aj s kamarátmi okolo kaviarne. Dosť blízko na to, aby som sa schovala alebo odhmotnila. Snažím sa tváriť nenápadne. Ľutujem, že som si nezobrala bundu s kapucňou. Alebo kuklu! Pridám do kroku, keď prejdú rovno okolo mňa.
Ani nepozdravil. Iba sa na mňa pozrel, ale ani necekol. Neviem, či by som mala byť sklamaná alebo rada.
(Turner)
,,Ďalej choďte bezo mňa," oznámim kamošom.
Isteže som ju spoznal. Jej biele tričko doplnené kvietkovaným kardiganom mali síce od rockerky z párty pekne ďaleko, ale bola to ona. Teda, aspoň myslím.
,,Čo ti jebe? Hej! Kam tak upaľuješ?" Renovi však vysvetlenie nedám, nemám na to čas. Nenechám Clio opäť zmiznúť. Na to mám až príliš rád sexi záhady.
Otočím sa ku kaviarni, a v behu si ešte narýchlo opravím putko nadskakujúcej tašky so športovým oblečením. Z futbalového tréningu som spotený ako prasa. Áno, v šatniach sú síce sprchy, ale kým by sa v nich v boileri zohriala voda, tak by som asi zošedivel. A mám dostatočne rád svojho vtáka, aby som ho nechal takýmto spôsobom umrznúť, takže sa obvykle umývam až doma, čo teraz ľutujem.
Dobehnem ju. ,,Clio! Hej! Clio!"
Zastane.
Ahoj," pozdravím a snažím sa postaviť vzpriamene, nie pridŕžať sa rukami kolien a fučať ako parná lokomotíva. Už viem, že je to ona. Z toho, ako vyzerá, ako reaguje, z jej opatrného, nebezpečenstvo vyhľadávajúceho držania tela, či bystrého pohľadu, ktorému snáď nič neunikne - bohužiaľ, zrejme ani to, že po tréningu sotva stojím na nohách.
,,Ahoj," slabo sa pousmeje. ,,Turner, nemýlim sa?"
,,Áno. Som to skutočne ja. Videli sme sa na Arcadiinej párty."
,,Nepovažujem za párty dav ľudí bez hudby," povie s úsmevom.
,,Pekný kardigan," pokúsim sa nadviazať konverzáciu.
Váhavo si ho obzrie. ,,Ehm, ďakujem. Prekvapuje ma, že túto časť oblečenia dokáže nejaký chalan nazvať jej pravým menom, ale oveľa viac ma prekvapuje, že si za mnou bežal, zanechal za sebou kamarátov, a začal rozprávať práve o mojom kardigane."
Tá je teda ostrá. Spôsob, akým narábala so slovami..a to som sa snažil byť len milý tým, že jej zložím kompliment.
,,Mať sestru má svoje výhody. Aj také, že viem, ako sa volajú jednotlivé časti ženského oblečenia."
,,Mhm," pokývne chápavo, no mne pripadalo, že je v tom schovaná akási štipka ľahostajnosti až arogancie. Chcel som si vybojovať jej pozornosť. Challenge, ktorý som si dal sám pre seba.
,,Keď sme sa naposledy stretli, prečo si mi klamala?" spýtam sa.
,,Klamala som ti?" pokrčí obočie, akoby nevedela, o čom rozprávam.
,,No áno. O tom, že sa poznáš s Arcadiou."
,,Poznám ju. Ona však mňa nie," povie potichu, a v jej prízvuku zachytím čosi, čo rozhodne nebolo anglické. Spôsob, akým vravela jednotlivé písmená, mi pripadal ako z Francúzska. Zvláštne. Ale možno by som na to mohol nadviazať rozhovor.
,,Ty nie si odtiaľto."
,,Odkiaľ?"
,,Z tohto mesta. Štátu."
,,Nie. Som z mesta, ktoré zvykne byť nazývané ako mesto zaľúbencov. Alebo mesto kovovej konštrukcie s názvom Eiffelovka."
,,Nevrav, ty si z Paríža?? A čo robíš tu, v Leicestri?"
,,Dýcham."
Oh.
Ok.
Práve mi odpálilo mozog do vesmíru.
,,Hej, ja tiež."
(Clio)
Chcela som mu povedať čosi o vzduchu, ktorý sa šíril okolo neho, čosi ako, že by sa mal odo mňa vzdialiť, aby som mohla dýchať ďalej, slobodne a bez zábran. Nechcela som však byť až príliš hnusná, i keď som musela uznať, že povedať mu, že by sa mu sprcha zišla, by bol veľmi účinný a inteligentný spôsob, ako sa ho zbaviť. Ale nie. Nebudem zlá, nebudem zlá, nebudem zlá...
Zaváhala som. Možno som na jeho "Hej, ja tiež dýcham" mohla odpovedať drzé a hnusné "Prekvapivo." Alebo som sa mohla začať usmievať ako mesiačik na hnoji. Čo som však napokon povedala, bolo jedno pekné, snažiace s nevyznieť sarkasticky, slovíčko: ,,Úžasné."
______________________________________
Ahojte :-)
Vzhľadom k tomu, že sú prázdniny a píšem príbeh trošičku dopredu, tak som sa rozhodla, že časti budem aspoň zatiaľ publikovať každý deň :-)
Čo sa týka Clio a Turnera, majú za sebou už druhé stretnutie, ktoré ale nejde veľmi hladko :-D
Verím, že ostanete s príbehom aj naďalej, aby ste zistili, ako sa to bude rozvíjať :-)