Dni prebiehali stereotypne, ako to jednoducho už s dieťaťom chodí. Mlieko, plienky, plač, grckanie a tak ďalej. Dvojka zosúznená v tomto zvyku prelietavala deň za dňom, no Tanaris neschádzal z mysle večer, kedy z jeho zápästia cítila krv.
Utorkový deň sa chýlil ku koncu, Tanaris leňošila na posteli so synom po svojej ľavici. Najprv len driemala a potom premýšľala nad tým, či sa také malé dojča nenudí. Len kopať nožičkami do vzduchu a márne ho šmátrať dlaňami. Malý Segawa si niečo hmkal, bľabotal a ona s láskou sledovala drobátko, ako si vypráva. Sem-tam mu vtisla bozk na líčko. Vydržala sa na neho takto dívať hodiny. Bol to malý zázrak a stred pozornosti nielen jej, ale aj osoby, čo sa nachádzala v kuchyni.
Tanaris sa zdalo, že malý akosi prechádza do plaču a tak sa postavila po cumlík, zachumlaný niekde v detskej postieľke. Umytý mu ho strčila do úst. Prvý moment sa mu dvihlo obočie, ale potom spustil hlboký plač. Inuzuka prevrátila oči a pozrela na budík, ktorý ukazoval šesť hodín. Bolo to obdobie, kedy zvykol byť hladný. Vybrala sa teda s ním do kuchyne. Sasuke stál v čiernom tričku s dlhým rukávom u drezu a púšťal vodu.
„Večera," oznámila Tanaris a on sa na ňu obrátil, popravujúc si rukáv, „idem mu spraviť mlieko, podržíš ho?"
„Samozrejme," natiahol k nemu ruky s kyslým výrazom, ktorý sa rozhodla odignorovať.
Nová krabica s mliekom bola zapatrošená až v zadnej poličke v špajzy a tak chvíľu trvalo, než ju vydolovala. Prípravu mala už zmáknutú a onedlho trepala fľašku s bielou tekutinou a skúšala jej teplotu o líce. Keď bola vhodná, chcela si Segawu vziať od Sasukeho, no to čo uvidela jej skoro vyrazilo synov pokrm z ruky.
„Čo to preboha je?!" so zvýšeným hlasom oprela svoj pohľad na Uchihu.
Ten sa nechápajúc, pozrel približne smerom, kde sa kukala a výkon jeho mozgu sa mu v tom navýšil na plné obrátky. Segawove bodýčko na zadku bolo celé od Sasukeho krvi. Okamžite si ho vzala k sebe a položila do kolísky, ktorú mali vždy na stole.
„Čo to je?!" vyletela z nej taká dávka dominancie, že samotný Uchiha od nej cúvol, držiac si epicentrum krvácania.
Inuzuka neváhala a priblížila sa k nemu: „Pýtam sa ťa...čo! To! Máš! Na tej! Ruke!"
„Do toho ťa nič nie je," odsekol jej rýchlo a ona sa k nemu ešte viac priblížila.
Sasuke nakoniec narazil na stenu vedľa chladničky a už nebolo úniku. Tanaris nastavila ruku, no on odmietal jej dať tú svoju.
„Nestaraj sa," sykol nepriateľsky.
Zahnala sa po zápästí, jedno či mu ublíži alebo nie. Prsty sa jej však vyšmykli pod horúcou tekutinou a on vyletel z kuchyne von, trieskajúc za sebou domové dvere.
Vyšiel na ulicu plnú ľudí a mocnými krokmi šiel k mólu, ktoré bolo pár desiatok krokov od ich zeleného domu. Sadol si k modrému moru a zvesujúc nohy z dreva, si vyhrnul rukáv. Krvné doštičky pomaly začali pracovať, no jemu to nestačilo. Vytiahol žiletku z vačku a ešte pár krát si prešiel po pokožke. Nenávidel sa za to, no miloval to. Čerstvá krv mu zaliala zápästie a on si ho vložil do úst. Sal železnú chuť jazykom a upieral sa na modrú šíravu, rozostrenú slzami v očiach.
Nič nebolo skutočné. Obrazy jeho rodiny sa mu premietali v mysli. Klan, rodinu, ktorú zabil Itachi, len aby chránil všetkých a nakoniec sa on sám ubral na druhý svet. Obetoval sa pre všetkých a hlavne pre neho, rovnako ako sa Tanarisin brat obetoval pre ňu.
Vedel, že tá žena má v sebe zlo, silné zlo ale dokázala ho držať tam, kde malo byť. Uzatvorené v útrobách jej duše. Tápala sa v rovnakej pomste a nenávisti ako on, no časom všetko zmenila. Bola ako zrkadlo jeho dobrého ja. No pripadalo mu to niekedy až moc dokonalé. Príliš klišé. Nemohla byť taká ideálna.
Od nervov si znova zarezal do ruky. Možnosť, ktorú mu ponúkala prítomnosť Tanaris a jej syna bola krásna, lákavá a šťastná, no zároveň nereálna a ničila ho, mučila, trýznila vo dne, v noci. Rany na jeho už nielen rukách boli toho dôkazom. Nedokázal si inak pomôcť ako aktom, ktorým mal deštruktívne dopady, no vedeli znovu zrodiť jeho dušu. Bolo mu jedno, či to bolo totálne hlúpe alebo detinské, dočasne mu to pomáhalo a len to ho zaujímalo. Nevážil si sám seba.
Navyše pocity určitej závislosti ho znepokojovali a trocha desili. Nepáčili sa mu. Emócie predsa pochoval dávno, no aj tak mal potrebu dýchať za nich oboch, ochrániť ich životy za cenu vlastného. Striaslo ho pri predstave ich straty. Pri tom, ako určite po nej sliedi Orochimaru, je to dosť reálne. Z neistých dojmov sa vohnal do neho hnev. Zlámal by hadiemu mužovi všetky končatiny, keby sa čo i len o niečo pokúsi. Boli ako svetlo v temnom dni bez slnka, či iných hviezd. Opäť zmočil naostrenú oceľ svojou krvou. Nič z toho, čo mal v hlave, nemal mať.
Sasuke si potiahol korienky vlasov. Srdce mu búšilo, že šiel streliť na kúsky. Ako by od jej pôrodu nebol schopný absolútne kontrolovať svoje vnútro. Zrazu sa stal akýsi moc emotívny a popravde...bolo mu z toho trocha špatne.
Ale bolo tu malé klbko s jej klanovými znakmi na tvári a tomu sa nedalo odolať. Jeho spokojné vydychovanie, keď spal. Tichučké bľabotanie, keď bol spokojne najedený.
A potom hnedé, mandľovité oči, ktoré naňho ako jedny z mála nepozerali opovrhujúco, ale milujúco. Zmeska tohto všetkého ho donútila si povzdychnúť.
Obalil ho chladný vietor a Sasuke sa rozhodol, vrátiť domov. Zavrel za sebou dvere, ledva sa stihol premeniť do svojej podoby, keď do neho narazila Tanaris. Objala ho a tuho stisla. Chodba bola zhasnutá a on mal pred očami úplnú tmu z jej vlasov, ktoré mu zastreli výhľad.
Súkala sa mu do náruče a tvár mu zabrodila do hrude. Položil dlane jemne na jej chrbát a potľapkal ju. Tanaris sa k nemu ešte pevnejšie natisla a on precítil jej horúci dotyk. Až keď zavzlykala, poznal že plače. Ovinul paže viac okolo nej a natlačil si ju k sebe najtesnejšie ako mohol.
„Som tu pre teba," šepla mu do trička a on ju s utrápeným výrazom pohladil po vlasoch...
Typické a otravné klop, klop. Momentálne sa nehodilo.
„Ďalej," ozval sa hlas spoza dverí a dvojica vstúpila.
„Gaara," vydýchla Temari a narazila do Kankura, ktorý sa v ceste ku Kazekageho stolu zastavil.
Vykukla spoza neho a úsmev jej trocha zaspätkoval. Niekto iný sedel v kresle a Kazekage stál opretý o drevo nábytku.
„Prišli sme ťa privítať," ozval sa Kankurou.
Blondínka sekavo nasledovala staršieho brata a objala toho mladšieho: „Ako bolo v Skrytej Trávnatej?"
„Skvelo," usmial sa Gaara a otočil sa na osobu po pravici, ktorá sa postavila zo stoličky.
Červenovlasý pokynul rukou: „Toto je Fuu, kunoichi zo Skrytej Vodopádovej. Fuu, moji súrodenci. Kankurou a Temari."
„Si najmladší?" vyškerila sa a prešla spoza stola pred nich, „teší ma."
Muž v mačacom obleku jej podal ruku a ona sa neho srdečne usmiala. Temari spravila to isté, teda skôr to len dobre zahrala. Vnútri premýšľala nad okolnosťami, ktoré dostali jinchuuriky sedemchvostého démona do ich dediny.
V miestnosti nastalo zvláštne ticho, kedy sa Fuu hompáľala energicky na mieste a keď videla, že sa nikto zo súrodencov nemá k slovu, urobila tak ona: „Rada vás oboch poznávam. Gaara mi o vás veľa rozprával."
„To je milé," zazubil sa Kankurou, „asi moc dobre o mne nehovoril, lebo v poslednej dobe sme nejako sa v dobrom nebavili."
„Nebol čas sa baviť pekne," pohotovo riekol Gaara.
Áno, bola to pravda. Po každé, keď sa stretli to medzi nimi viazlo, lebo každý z nich má kopu svojich problémov, ktoré nechcú riešiť ani sami so sebou, nie to ešte s niekým ďalším. Nevrlosť a odmeranosť bola teda na dennom poriadku. Za to prekvapivo Temari sa pokúsila odľahčiť situáciu: „No o mne isto hovoril, že nič mi neujde."
Fuu sa zachichotala a Gaara sa troška začervenal. Temari sa tiež rozosmiala aj s Kankurom, no aj tak jej situácia prišla divná.
„Nie, Temari-san...až takto to nepovedal," mávla rukou kunoichi, „ženám nikdy nič neujde. Asi si na to Gaara ešte nezvykol."
„Vidíš!" používateľka vejáru dvihla dlaň, „nie som jediná."
„Skvelé," Kazekage predniesol trocha podráždene, „fajn, tak...vidíme sa večer?"
Kankurou nadvihol obočie: „To už nás vyhadzuješ?"
„Kľudne sa porozprávajte, isto ste sa dlho nevideli," Fuu ukázala trojici dlane a ustúpila krok.
„Však príď dnes k nám na-" Kankurou sa zasekol, lebo si uvedomil ako vychádza-nevychádza so svojou ženou, „no. Máme to trocha doma teraz divoké, ale pri spoločnej večeri príde každý na iné myšlienky. Temari?"
„Á-áno?!" ona trocha vykoľajene pozrela na neho.
„Mali by ste dnes večer so Shikamarom čas? O siedmej?"
„Ale šáák," otáľajúc si zašla do spotených vlasov, „veď...jasné, máme."
„Tak sa vidíme, dnes u nás o siedmej," žmurkol na návštevníčku a dal sa na odchod.
Temari ich roztržitým zamávaním pozdravila a vybehla na chodbu za postavou v čiernom.
„Zbláznil si sa?!" Kankurou sa zatackal, keď s ním sestra zozadu trhla.
„Čo?" mykol rukou od nej, aby sa vyslobodil, „prečo? Čo si zase akás-"
„Na čo pozývaš cudziu onúú ku tebe na večeru?" naštvane rozhodila rukou.
„Temari," povzdychol si s náznakom jedovatosti, „ak si nepamätáš, tak s Fuu sú nejeden rok priatelia a navyše pomáhala zachrániť Gaaru, keď sa ho snažili zvrhnúť z postu Kazekageho."
Temari mlčala a zatínala zuby, zatiaľ čo ju Kankurou obkračoval: „Navyše počas toho, ako sa mu snažila pomôcť, sama sa dostala do sračiek. Zaslúži si, aby sme na ňu boli milí...zvlášť, keď zavítala do Suny."
Už ani nečakal na jej reakciu, slová či vulgarizmy, ktoré vyzerali, že sa jej formovali v ústach.
„Vidíme sa o siedmej!" zakričal na ňu tesne predtým, než sa vytratil.
„...som doma!"
Vyzúvajúc topánky, skákal až do kuchyne. Manželka sa naňho otočila a zakrývala smiech z pohľadu na kaskadérske kúsky Kankura. Konečne sa narovnal a s podvedome mierne dvihnutou bradou sa postavil pred ňu: „Ráno si sa pýtala, čo dnes potrebujem," slabo prikývla, „potrebujem, aby si na siedmu večer pripravila jedlo pre šiestich ľudí."
„Ale-"
„Žiadne ale."
„Kankurou," Naku pípla so stiahnutím hrtanom, „vieš, ja to nestíham."
„Prečo?"
„Musím na akadémiu odovzdať prihlášky na doučovania a musím sa vrátiť do nemocnice po Shinkiho výsledky, lebo ich nemali doobeda. Nestíham to, navyše malí teraz potrebujú jesť."
„Je mi jedno, ako si to zariadiš," ukázal na ňu diktátorsky prst, „tú večeru chcem vidieť, jasné?"
Modrovláska si pritisla k sebe pery. Pod nátlakom sklopila zrak a súhlasila. Kankurou si dal dole mačaciu čiapku a sušiac si vlasy prstami, vyšiel na schody. Naku sa otočila k linke, aby dokončila presnídavky pre dvojčiatka, keď započula, ako sa jeho kroky zastavili.
Kankurou si prehral v hlave jej vety, ktoré predtým odignoroval: „Ty si bola dnes v nemocnici?"
Mlčky pritakala.
„Ako to?"
„No...trebalo ešte kontrolné testy tej infekcie a chcela som si byť istá, že Arayeho ekzém na chrbte nie je nič vážne."
Jej manželovi sa zvlnilo obočie. Svaly zahrali divadelnú hru s názvom Betón, na čo sa Naku začala venovať ochladzovaniu rozmixovaného ovocia. Malá dvojka hore v izbe začala poplakávať. Ani netušila, kedy k nej Kankurou prikráčal.
„Prosím, mohol by si..." zastreto zamrmlala, keď jej zazdil cestu.
„Naku."
Dvihol jej bradu, lebo chcel očný kontakt: „Vezmem deti do nemocnice po výsledky, potom zanesiem tie papiere, čo potrebuješ na akadémiu. Ty zatiaľ nakúp a pusť sa do varenia. Keď sa vrátim...pomôžem ti."
Žene na tvári zacinkal slabý úsmev, ktorý jej takmer vohnal slzy do očí. Kankurou nastavil obe ruky, očakávajúc misky s jedlom. Prekvapil ju a ona mu ich pomaly podala. Hneď na to však zmeravela, keď zistila, že si Kankurou prezerá jej tvár ako na výstavke. Vtisol jej bozk na čelo. Jemný, no mal v sebe nejakú určitú pointu a jeho čaro bolo silnejšie, než pusa na pery. Naku prekĺzla okolo neho a s kľúčmi spolu s igelitkami v ruke mu venovala posledný pohľad.