„Nechceš pomôcť?" potichu sa spýtal Masashi, hlavou vykúkajúc z dverí.
„Sme v pohode," Hikari sa na neho vyškerila a pomaličky hojdala dieťa na rukách, „bež sa vyspať."
Pozrela vedľa seba na posteľ, kde ležala Tanaris s mokrou handričkou na čele. Mala zavreté oči a blondínka pri nej vôbec netušila, či spí alebo nie. Venovala tak pozornosť malému Segawovi, ktorého jasno-tyrkysové oči Kazekageho sa konečne schovali pod viečkami. Ešte chvíľu ho kolíbala a súbežne s ním sa únava dostavila aj na ňu. Od toľkého zívania jej až pukalo v ušiach. Medička a dobrá priateľka čerstvej maminy bola trocha ustarostená. Inuzuka od pôrodu prejavuje chabé známky života. Presnejšie, jej životné funkcie sú v norme, no aj tak na podnety z okolia reaguje minimálne. Len leží, nakojí keď treba a cez slamku požíva jedlo. Spôsob, akým teraz existuje ju ničil a jej spoločníci trocha s hrôzou pozorovali prudkú stratu hmotnosti. Hlavne Sasukemu sa zdalo, že ruky mala vetchejšie a líca kostnatejšie. Nebolo to moc ružové, za to Segawa bol krásny a zdravý novorodenec. Žiadne komplikácie a tak bolo aspoň o starosť menej. Ratovať jedného aj druhého, ešte k tomu potom, čo Shizune so Sakurou museli naspäť do Listovej.
„Hikari," šepot so zvláštnym nádychom jej zastrel uši.
„Sasuke-sama," otočila sa na neho a rozhodla sa dieťa položiť do postieľky.
Tmavá vysoká postava pristúpila k honosnému detskému lôžku ešte po majiteľoch. Premerala si piesočnú medičku a z toho ona trocha stuhla. Ruky s malým Segawom mala pár centimetrov nad matracom. Sasuke jej pohybom tmavých zreníc naznačil, že ho má položiť. Okamžite reagovala a potom vystierajúc sa, sklopila hlavu k nalešteným parketám: „Prepáčte."
Uchiha trocha prehltol krútenie hlavou a rozhodol sa nereagovať na ňu. Radšej zmenil tému: „Choď aj ty spať. Budem s nimi."
„Ale, Sasuke-sama," trocha sa posmelila a mávla rukou, „vy ste neprespal celé mesiace, odpočiňte si."
„Nie," daroval jej ďalší očný kontakt a krv jej v žilách hustla, „ja som sa za tie štyri dni prespal až moc."
„Ako chcete," uklonila sa mu a on prižmúril oči jej smerom, toľká formalita.
Dala sa na odchod a nebolo jej všetko jedno. Nie, že by sa bála tam nechať Tanaris s tým, pre ňu dosť nepríjemným a zvláštnym človekom, ale skôr sa jej divila, ako to s ním vydržala.
„Sasuke-sama," zastavila sa na päte a vzápätí toho ľutovala, „ak by sa vám chcelo spať, príďte ma zobudiť."
Zahriakala samú seba, že sa vôbec ešte ozvala a nadväzovala s ním ďalší dialóg. Avšak práca, ktorú robila, spočívala v ochote a v tom, že nikto nič za ňu neurobí. Tak trošku čakala, že znova schytá facku od jeho odmeranosti, no odľahlo jej pri poloúsmeve na jeho bledej tvári. Popravde, sálal z neho obrovský rešpekt a tajomnosť pre ňu skôr strašidelná, než príťažlivá. Hikari si ľahla do perín a zaspala, utápajúc sa kdesi v snoch o piesku a slnku...
O niekoľko dní sa Suna prebúdzala do nedeľňajšieho rána, teplejšieho než zvyčajne. Pieklo na hlavu lútkara, ktorý do priestoru zahrabal rukami v domnienke, že potiahne slnko za šnúrku a ono zhasne. Pretočil sa na druhú stranu postele a až tak zaachkal, keď zacítil sálajúci chlad z neosvetlenej časti. Slabo rozlepil oči, aby videl na budík. Ukazovali ešte len pol piatej. Kankurou chvíľu načúval zvukom Shinkiho a keď zistil, že éter je čistý, spokojne zabrodil hlavu do vankúša. Už mal takmer tvrdý spánok, keď sa z kuchyne ozval rachot.
Okamžite sa strhol so srdcom v krku. Schmatol kunai a letel cez otvorené dvere dokorán do izby oproti, kde bol Shinki. Ovinul ho k sebe, na čo sa chvalabohu nezobudil a spolu s ním pomaly prikráčal k schodom. Zohýbajúc so zbraňou pred sebou ako defenzívnym prvkom, sa snažil zistiť, čo za rachot to ide odtiaľ.
Síce napol spal, no aj tak spoznal pobehujúce modré vlasy. Vydýchol si a pretrel čelo. Takto ho ľakať. Vrátil sa s malým do postieľky a zišiel do kuchyne. Sadol si za barový pult, očakávajúc nejaké slová. Snažil sa vstrebať, čo najviac kyslíku na sebaovládanie. Naposledy to prehnal a nechcel, aby sa to opakovalo. Naku chodila po kuchyni a rozkladala jedlo z nákupnej tašky. Araya s ňou nebol a to ho podráždilo.
„Máš pocit, že si neviem nakúpiť?" vyšlo z neho a on mal chuť si otrieskať hlavu o stôl, že prehovoril prvý.
„Nie, nemám," použila dosť neidenfikovateľný tón.
Niečo medzi potláčanou hrdosťou a ľútosťou. Len malú chvíľku sa zvládol na ňu dívať. Bola krásna ako vždy, no zhuntovaná. Celé zle. Nakoniec sa nebol schopný na ňu dívať a pobral sa do postele.
Spal dlho, aspoň mu to tak prišlo. Väčšinou o piatej, šiestej už bol na nohách, pretože mu Shinki nedal na výber. Už dlho sa nezobudil prirodzene. Dnes sa mu to však podarilo. Druhý krát otvoril oči, otočený smerom k stene, ktorú teraz nebolo vidieť. Výhľad mu kazila Naku s knižkou položenou na hlave. Evidentne zaspala pri čítaní.
„Hlupáčik..." povedal potichu a zložil jej čiernu knihu.
Jemne sa poškriabala na nose a otočila sa k nemu tvárou, budiac sa. V tom momente sa lútkar hneď otočil do stropu. Vedel, že ho sleduje. Pálilo ho to viac ako to otravné slnko. Preglgol a raňajšie sucho v ústach mu robilo ešte horší pocit.
Naraz sa ozvala tichučkým hlasom: „Čo môžem dnes pre teba urobiť?"
V hrudnom koši mu zaburácal smiech, ktorý ale nepustil von. Niečo urobiť pre neho? Obzrel sa po nej a čakal všetko, ale nie sánky zatnuté vo vážnom výraze. Zamračil sa a hlesol: „Nestíhal som umyť kúpeľňu a ani záchod. Vyzerá to tam hrozne."
Nič nepovedala, len sa otočila na druhý bok. Aj si chcel odfrknuť, ale zaujalo ho niečo iné. Oči mu uleteli k budíku: „Ako, to že je osem a oni sa nezobudili?"
„Zobudili," ozvala sa až príliš jednoducho.
„Hm..." posadil sa a trocha smutne pretrel tvár...stále lepšie ako sa hádať, nie?
Po dlhej dobe sa vyspaný pobral do sprchy a potom do práce. Hneď si to namieril do kancelárie jeho brata.
„Zdravím, Kazekage-sama," ozval sa uštipačne v dverách.
„Idiot," strelila po ňom Temari, „keby si nemal deti, zastupuješ Gaaru ty."
„Muhehe," Kankurou si pošúchal ruky a diabolsky sa zasmial.
„Mimochodom," pozrela z papiera na papier, „čo Naku? Lepšie?"
„Iná otázka by nebola?" rozložil rukami, „ahoj, Kankurou! Ako sa máš?"
„A ty si sa ma spýtal ako sa mám?" až teraz dvihla na neho oči a zastavila sa v povinnostiach.
„Dobre, neurážaj sa."
„Neurážam sa," opäť porovnávala nejaké dva spisy, „len konštatujem."
„Och," Kankurou prevrátil očami, „si nejaká dôležitá za tým stolom."
„Dosť rečí," spražila ho a unavene odložila veci, „ja len...prepáč, nemám moc času. Čo mi chceš?"
„Viem, že sa to moc nehodí, ale Naku sa vrátila domov. Nemohla by si ju vytiahnuť niekam? Mala by sa prevetrať."
Temari nadvihla obočie a pozrela na vežu papierov po pravici. Nie, že by bola veľká, no malou ste ju nazvať nemohli.
„Kankurou, som fakt zaneprázdnená."
„Chápem," stisol pery a dal sa na odchod.
Pánty zavŕzgali a on ostal stáť jednou nohou vonku: „Kankurou!"
„Áno, Kazekage-sama?"
„Prestaň s tým," dostala chuť šmariť po ňom pero, no nechcelo sa jej ho potom dvihnúť, „ak si niečo zoberieš na ramená, budem dnes mať na tvoju ženu čas."
On spustil ramená: „Božéé a nemáš tam radšej niečo iné ako papiere?"
„A čo by si chcel?" úsmev sa jej pohrával na tvári, zatiaľ čo sa oprela do kresla.
„Tak, vírivku...nejaký ľadový drink do toho...možno...psychicky stabilnú manželku?"
„Kankurou, to posledné bolo hnusné," rozhorčila sa nad ním a nastavila ruku so značným kusom roboty.
„A čo mám robiť ako si z toho uťahovať? Plakanie mi nepomohlo a alkohol nie je riešenie."
„Aspoň, že to, braček," pousmiala sa a papiermi v rukách mykla smerom k nemu.
Váhavo stál a rozmýšľal, či ich prijať. Sám toho mal dosť. I keď Shinkiho po dvoch týždňoch nezobral do práce, stále mal toho do aleluja. Navyše mu syn v jeho pracovni chýbal.
„Nó," nadvihla obočie, „tak čo? Vezmeš niečo na seba?"
„Vieš," lútkar prestúpil z nohy na nohu, „asi nie."
Rýchlo sa otočil na päte a zdrhol najrýchlejšie ako mohol. Nemal chuť sa už prepínať, nie kvôli nej. Cestou do jeho kancelárie sa mračil a chytali ho slabé výčitky svedomia. Shikamarove slová mu chodili po rozume, pokúsiť sa na to všetko ísť inak. Ani si neuvedomil a sedel vo svojom kresle. Lakte mal opreté o hranu stola, dumajúc v obedňajšom svetle slnka. Stačila spomienka na ráno a jemu svitlo konečné rozhodnutie. On sa snažil...teraz je rada na nej.
Lútkar sa na večer vrátil domov a nikde nikoho nebolo. Dom bol celý zhasnutý a po nikom ani stopy. Srdce mu prudko zovrelo. Ako besný začal behať po všetkých miestnostiach a hľadať dôkazy, či ho jeho žena opustila a posledné potraviny boli milodarom. S úľavou zistil, že ani jedna vec nezmizla a že dokonca, kúpeľňa bola umytá! Neveril vlastným očiam, no bol rád. Relaxujúc po neskutočne dlhej dobe, sa vyvalil pred televíziu a sledoval, dokým sa nezotmelo. Užíval si bezstarostnú chvíľu, ktorá mu dodala energie a pocit pierka vo vetre.
Nad Sunou už žiarili hviezdy, keď sa dvere domu otvorili. Spolu s pieskom, pučiacim sa pod kolesami kočiara, počul hmkanie svojich dvojčiat. Objavil sa mlčky v chodbe, kde mu Naku venovala krátky pohľad. Vzala si Arayeho na ruky, kým Kankurou vyslobodil spod deky Shinkiho. Objal syna a pobozkal do ho do modrých...no ešte sa to nedalo nazvať vlasmi. Zrakom zbehol k Aryaemu, ktorý ho fialovými očkami vyhľadal. Pristúpil k nim a veľkou dlaňou prešiel malému po hlavičke, darujúc bozk. Odtiahol sa od synátora a zrazu bola Kankurova tvár blízko tej jej. Po dobe, ktorú ani nevedel už spočítať.
Po pôrode sa začali obaja naplno venovať deťom a na manželské prvky ako spoločné večere, prechádzky či sex, zrazu nebolo času. Padali unavení do postele ako muchy postriekané repelentom, koľko krát aj bez pusy na dobrú noc. A keď sa zdalo, že aspekty sa začínajú ustaľovať, prišla táto ich kríza.
Kankurou si s Naku začal vymieňať pohľad, no znervóznela z toho len ona. Kúsala sa do pier a pot sa predieral na jej pokožku. A čo sa vtedy dialo v jeho hlave?
Na rovinu?
Mal v nej prázdno. Sledoval jej nekľudné dúhovky, ktoré sa čas od času občas trochu menili. Nakoniec sa rozhodol vyviaznuť z tejto divnej situácie: „Poď do obývačky, mám jednu novinu."
S náznakom sĺz prikývla a obaja sa presunuli na gauč. Srdce jej rozpumpovalo po tele teplo. Sadla si len na kraj matracu, ako keby bola pripravená na odchod, keby ju náhodou novinka príliš vydesila.
„Do Kazekageho kancelárie dnes priletel havran," Kankurou si posadil chlapčeka tak, aby videl na mamu pred sebou, „Tanaris porodila."
Naku sa jej pochmúrny výraz v momente zmenil. Tvár sa jej celá rozjasnila, oči sa jej rozšírili radosťou a pery úsmevom: „To je úžasné!"
Kankurovi skoro prišlo do plaču pri jej výraze. Prehltol guču z ničoho nič narastenú v krku a pokračoval: „Malý má tri a pol kila, štyridsaťpäť centimetrov a narodil sa deviateho."
Jeho manželke sa obočie spokojne skrížilo s rukou u hrude: „Jééj, som teta, som nadšená. Malý sa volá?"
„Segawa."
Nálada jej trocha pri tom mene poklesla, vybavila sa jej vojna. Článok prstu, ktorý jej chýbal na jednej ruke, bude toho večnou pripomienkou.
„Naku."
„Áno?" dvihla na neho hlavu, trocha zmätená z vyrušenia v uvažovaní.
„Tá kupeľňa...dík," povedal a odkráčal preč.
Jeho manželka ešte nejakú dobu sedela s Arayem v náručí. Mysliac na Tanaris a modliac sa za ňu, aby všetko zvládla, nakŕmila deti a uložila spať. Zmorene sa zviezla do perín. Chvíľu nenápadne pozorovala Kankura, ako si prezeral nejaké papiere od rady starších. Zaspala s prichystanou otázkou na svojho muža, tou istou, akú mu položila na začiatok dnešného dňa...
„Kazekage-sama! Ste v poriadku?" pribehol k nemu jeden zo starších, keď sa zviezol po strome na trávu.
Neodpovedal mu. Hypnotizoval nejaký neurčitý bod pred sebou. Mohlo to byť stebielko trávy, alebo kôra stromu. Srdce mu bilo splašene. Zmeska pocitov, ktorú by najradšej vypľul v ňom rástla a rástla. Zo sekundy na sekundu.
Prečo od toho nie je viac ako čakal? Prečo je ten pocit tak mätúci? Veď je to šťastie, malý poklad. Kus z neho.
„Kazekage-sama," starší naňho opäť prehovoril a obavy sa mu prelínali tvárou.
„Narodil sa mi syn..." šepol vydesený červenovlasý vodca.
„Gaara-sama! Gratulujem vám," muž sa svižne uklonil.
Mal však strach, pretože jeho Kazekage ani neodpovedal naspäť a navyše vyzeral ako by videl ducha. Dostal veľmi zlú predtuchu a modlil sa, aby nebola pravda: „Tanaris-sama je v poriadku, však?"
On mu nebadateľne prikývol a člen rady si viditeľne vydýchol s rukou na srdci. S krátkymi slovami na ospravedlnenie nechal Gaaru na pokoji. Vyzeral, že to naozaj potrebuje. A nemýlil sa. Godaime nemohol tomu uveriť, že je otcom. Nemal ako tomu uveriť. Prišlo mu to, že Tanaris sa narodilo dieťa, no nie jemu. Pľúca mu takmer zhoreli v ohni výčitiek. Takto to nemalo byť. Takto nemal reagovať.
‚Čo som to, preboha za človeka? Čo som to, preboha za...otca?!' vytrysklo mu v hlave pri pohľade na Sasukeho rukopis. Otec. Bolo to pomenovanie, ktorú mu k nemu nesedelo a zároveň nemal na výber. Necítil sa tak.
Roztrasenými rukami pozrel na malý zvitok. Doteraz si ten list neprečítal, videl len číslovku a dátum a už bol mentálne kdesi preč. S veľkým nádychom zliezol po maličkých slovkách a jeho vnútro naplnil strach, keď porozumel vetám, ktoré stručne popisovali priebeh pôrodu a zdravie Tanaris. Znepokojil sa ešte viac a od potlačovaných emócií, pevne pokrčil kus papiera...
Ďalšie dni novorodenca prebiehali tak, že ho obletovala Hikari so Sasukem. Po týždni sa Masashi vrátil do dediny, kvôli svojmu postu. Temari ako riaditeľka nemocnice ho nemohla zastupovať, kvôli tomu že bola dočasný Kazekage.
Tanaris každým dňom začínala naberať sily. Čím ďalej, tým viac odbremeňovala Hikari, ktorá všetko dovtedy v poriadku zvládala vďaka tomu, že Sasuke si vzal na starosť Segawu, zatiaľ čo ona mala Tanaris. Nakoniec sa jej stav o hodne zlepšil a ona mohla chodiť ako rybička i keď ju únava zdolávala každý deň.
Večer, kedy Segawa mal tri týždne si všetci traja sadli do luxusnej obývačky bohatého sídla.
Hikari spokojne zaklonila hlavu: „Oddýýýých!"
„Jako dobre, že?" Tanaris nadvihla s úsmevom pohár, v ktorom mala džús, „len škoda, že mám nealko."
„Ešte nemôžeš," blondína jej darovala úškrn, „ale to vieš."
„Viem," prevrátila s úsmevom oči, „vďaka tebe mám takú prednášku o tom, ako sa starať o malé dieťa, že mi to až lezie hore krkom."
Kamarátky sa zasmiali a Sasuke si potichu usrkol z vína. Zvyšok večera sa rozprávali o podobných, mamičkovských veciach. Samozrejme, Sasukeho to nudilo a tak sa pobral do postele. Pár minút spočinul v izbe Tanaris, i keď skôr by som to nazvala komnatou a sledoval cez drevené mriežky útle telíčko, spokojne vydychujúce. Cez soplíky v drobnom nošteku ho bolo zreteľne počuť a on sa nad tým pousmial. Často sa naňho díval...
„Hikari, som veľmi šťastná za všetku pomoc," Tanaris sa napila džúsu a pohladila ju po stehne.
„Nie je zač," mávla rukou, „pre teba s radosťou. Ani si nevieš predstaviť, aká som šťastná, že si sa dala dohromady."
Tanaris sa vybavili prvé dni, kedy si priala, aby jej telo nebolo jej. Horúčky, bolesti, návaly studeného potu. Vnímala okolie, no prekypovala indisponovanosťou akokoľvek reagovať.
„Asi ti budem ďakovať do konca života," vyškerila sa na ňu, „aj ostatným a hlavne...Sasukemu."
Zmĺkla a oči zabodla do zeme. Bolo to všetko až moc divoké, pretože veci v jej hlave nemajú byť, ako sú. Mala dosť neusporiadané myšlienky a to len preto, lebo sa neuberali ku Gaarovi. No aktuálne spojenie s ním bolo chabé sťa dym, ktorý rozoženiete rukou. Mizivé práve vďaka Kazekageho absencií v jej všetkých a to že náročných problémov.
„Tanaris..."
Dvihla hnedé oči na ňu a pokúsila sa o úsmev: „Prepáč, zamyslela som sa."
„Rozumiem ti."
Inuzuka prekvapene na ňu vzhliadla a Hikari sa zvedavo obzrela po tmavej zárubni, kde zmizol Sasuke: „Chápem, musí to byť..."
Ani sama nevedela nájsť správne slová, no tušila, čo sa asi tak deje. Tanaris pokrútila hlavou s tým, že je všetko v poriadku. Z časti neklamala a dúfala, že téma konverzácie sa zmení.
„Zvládneš to tu? A aj on?" ozvala sa znova blondínka, „nemám ostať ešte pár dní?"
„Nemusíš, moja. Dohoda platí. Pomôžeš nám presťahovať sa do nášho domu a už to zvládneme..."