„Neprišlo vám nikdy divné, že ste sa narodili až štyria?"
Súrodenci si vymenili pohľady a nechápavo pozreli na neho. Len Nagaya prehovoril: „Nie je to moc bežné, ale môže sa to stať."
Orochimaru sa pousmial. Evidentne zlá odpoveď. Tanaris si zložila hlavu do dlaní a premýšľala, či to vôbec chce počuť. Nemala však na výber: „Celkom dlho po vašom narodení som to nevedel. Ale pravým dôvodom, prečo ste sa narodili naraz štyria som...ja!" na konci rozložil rukami a milo sa usmial.
Tanaris keby nebola kľačala pri Segawovi, tak by sa zosypala na zem, no jej bratom to zase prišla ako blbosť.
„Kecáš! Tomu neverím," zvreskol po ňom rozčúlene Yochi, „sr*čky!"
Segawa by mu tiež bol nadal, no cítil ako na jeho telo doliehajú bolesti a slabosť.
„Ako by si za to mohol ty?" Nagaya znel miernejšie.
„Vašej matke som kedysi dal prekliatu pečať štyroch živlov. Pečať obsahovala nielen moju chakru, ale aj chakru štyroch ninjov s kekkei genkai s akým ste sa narodili vy."
„To nie je možné..." tento krát mladá Inuzuka zvesila hlavu.
„Kayo až moc jednoducho prežila prijatie, avšak jej telo na pečať nezareagovalo. Defekt prišiel až v podobe vás. Keď som počítal, musela byť počas prijímania pečate už tehotná. Zrejme preto sa prejavila až na jej deťoch. Niekde som proste musel urobiť chybu," na chvíľu sa zamyslel a potom pokračoval, „keď som sa dopočul, že sa v Konohe narodili štvorčatá, musel vedieť, koho deti to sú. Neprišlo mi to ako náhoda."
Odmlčal sa zase až napokon sa biele pery roztiahli do úsmevu, „No a boli ste to vy."
„Štyri prímesi, štyri deti..." Nagaya to chápal i keď nechcel.
„Značne si telo vašej matky našlo spôsob, ako ich vypudiť zo seba. Vďaka tomu jej prijatie prežila. Nechápem prečo sa to stalo, ale stalo sa. Takže...vlastne by ste mohli byť vďační. Spravil som vás zaujímavejšími a silnejšími."
„TY NETVOR!!!" zvreskla po ňom Tanaris a hodila jeho smerom kunai, „NEVERÍM TI ANI SLOVO!!!"
Orochimaru ho pokojne chytil do prstov a úškrn mu neschádzal z tváre. Rozkričala sa po ňom, i keď v útrobách duše vedela, že neklame.
Vždy cítila, že ona a jej bývali sensei mali medzi sebou zvláštne puto. Popravde, mala ho za učiteľa, ktorý ju trénoval, za ochrancu, ktorú na ňu nenechal dopustiť a za otca, ktorý ju vychovával. Do srdca sa jej vmiesili všelijaké pocity. Človek ak sa tak dalo nazvať, nikdy nepoznal rodičov a už ako dieťaťa sa ho ľudia báli, trpel. Musel, pretože dokázal mať pre ňu pochopenia. Ale to všetko bola manipulácia?
„Ste vlastne i moje deti," dvihol zrak od kunaia a poprezeral si ich, „i keď sú vašimi rodičmi Kayo a Ashi, v každom z vás je kúsok mňa."
„Je mi na zvracanie," pípol Segawa a otočil sa na bok, ako keby sa to z neho už malo liať.
„Ako to, že sme o maminej pečati nikdy nevedeli?" Yochi skoro so slzami v očiach pozrel na ostatných, „veď už sme boli dosť starí na to, aby nám to otec povedal."
„To už nie je môj problém," hadí ninja odvrátil zrak niekde preč, avšak chvíľu na to prebodol ním svoju bývalú žiačku, „Tanaris, my sa ešte stretneme."
„Tak to dúfam, že dovtedy skapeš!" vyštekla po ňom a už len videla ako sa Orochimaru ponára do zeme a zdrhá.
Posledné zvyšky jeho prítomnosti sa rozplynuli a štvorica ostala ticho stáť. Počuť bolo len šumenie vetra, občasné výbuchy niekde v diaľke. Ani jeden z nich nebol schopní prehovoriť. Yochi a Nagaya vzali uboleného Segawu okolo ramien a rozhodli sa v tichosti ísť do medického táboru. Tanaris vyvolala Morimara, aby šiel za Sakurou a priviedol ju na miesto kam smerovali. Nikto ich rysiemu priateľovi nevysvetlil, čo sa deje. Ani jeden z nich nemal chuť hovoriť. Yochi s Nagayom verili, že ak Haruno bude u neho, všetko dobre dopadne. Tanaris však vedela, že tomu tak nebude a len s plačom bežala za nimi. Slzy jej zmáčali zaprášené líca a znemožňovali poriadne výhľad pod jej nohy. Po niekoľkých minútach došli k medikom, ktorý už vzali Segawu a začali mu znižovať horúčku obkladmi. Čakali na Sakuru kým slnko nezišlo k horám...
„Tsuchikge-sama," prehovoril Gaara, opierajúci sa jedným kolenom o svoj piesok, „mali by ste si oddýchnuť."
„Nie! Cítim sa dobre!" trucovito zaťal päste nízky vodca Kamennej.
Vydal sa krokom smerom preč od neho a hneď mu rachlo v krížoch. Gaara mierne zmračil tvár. Ten zvuk bol fakt nepríjemný. Pokynul hlavou Matsuri a jej kamarátke, aby ho vzali. Gaara si to nasmeroval k Ashimu Inuzuka, ktorý práve porazil nejakého zmŕtvychvstalého ninju. Z diaľky počul ako Tsuchikage namieta, no jeho odporujúci monológ sa po chvíli vzdialil na toľko, že ho už muž s tykvou na chrbte nepočul.
„Ashi-dono. Ste v poriadku? Nechcete si ísť oddýchnuť do medického tábora?"
„Arigato, Kazekage-sama. Ale som v poriadku, ja aj môj ninken sme v dobrej kondičke," mierne sklonil hlavu a znovu mu pohliadol do očí.
Gaara v nich našiel otázku, na ktorú bohužiaľ nevedel odpovedať: „Neviem nič o vašich deťoch, ale ubúdajú nám shinobi ovládajúci živle. Zrejme ich tu budeme potrebovať."
„Kazekage-sama, prosím nech môžu bojovať po mojom boku, nie na iných frontoch. Musím chrániť svoje deti..." Ashimu sa mierne rozklepali ruky pri pomyslení, že by musel stáť nad ich hrobom, tak ako stáva nad hrobom svojej ženy.
Gaarovi netrebalo dva krát hovoriť. Okamžite poslal odkaz na veliteľstvo. Asi hodinu bol kľud na fronte. Všetci oddychovali, keď senzibili spozorneli a ani nemuseli nič hovoriť. Vo veľkej diaľke sa rútili ninjovia prebudený Edo Tensei. Gaara s Temari začali okamžite organizovať a tvoriť formáciu. Kazekage bol mierne znepokojený, keďže na porazenie druhého Mizukageho spotreboval veľa chakry.
Vlna zmŕtvychvstalých ninjov sa premiešala s armádou shinobi a začali boje. Gaara sa snažil svojím pieskom pochovávať nepriateľov, no kopilo sa ich ako mravcov. Front sa tým o dosť rozšíril, aby každý mal miesto pre svoj súboj. Gaara sa vzniesol do výšky a očami rýchlo sledoval okolie. Hľadal Inuzuku. Očami tikal po ninjoch s ninkenmi, no nikde nevidel jej otca. Cítil sa byť zodpovedný za každého jedného, ktorí bojoval s ním, no za jej otca dvojnásobne. Nedokázal si predstaviť, že by jej musel povedať, že kvôli jeho neschopnosti sa stala sirotou. Striaslo ho. Trhnutím hlavy vytriasol už špinavé a spotené vlasy z očí. Zniesol sa nižšie a začal svojím pieskom privaľovať ninjov z oného sveta. Napokon našiel koho potreboval a keď si všimol s kým bojuje, takmer sa mu zastavilo srdce.
„Prepáč!" žena šmarila niekoľko kunaiov proti Ashimu a hneď na to sa rozbehla, „prosím, prepáč Ashi!"
On sa vyhol jej dvom ranám na tvár a odrazil jej kop. Odskočil od nej, avšak ona mu nedala vydýchnuť, zaútočila na neho bleskovou technikou. Ashi len o chlp unikol smrti. Dal sa do bezpečnej vzdialenosti od nej a sledoval ako jej po tvári tečú slzy a hrdlo sa snaží vydať zúfalého hláska: „Láska..."
Ashi zaťal sánky a sledoval bledú tvár svojej ženy, jej výraz bol duchaprítomný, tvár ako keby popraskaná so smutným výrazom. Rozklepali sa mu nohy, keď počul ako ho oslovila. Jej telo sa na chvíľku zastavilo. Len miestami nad sebou dokázala udržať kontrolu. Kabuto prebudil kopu ninjov a plne všetkých ovládať bolo náročné.
„Zabudol si na mňa snáď, keď nič nehovoríš?" jej hlas znel zúfalo a Gaara z diaľky všetko sledoval.
„Ako by som mohol zabudnúť, Kayo," hnedovlasému otcovi rodiny sa nahnali slzy do očí, „nikdy som nezabudol."
Ona sa mierne pousmiala a zahnala tik, ktorý jej zákal zabiť ho. Bol však silný až ho takmer neudržala, klesla na kolená a tvár si zaborila do dlane. Ashi sa k nej takmer automaticky rozbehol, no ona pokynom ruky zastavila. Chvíľku sťažka dýchala a potlačovala Kabutove vedomie do úzadia. Opäť sa jej to podarilo a ona pohliadla svojmu mužovi do tváre: „Čo naše deti?"
Poobzerala sa, či ich niekde nevidí. Mala strach, že počas vojny zomreli.
„Zatiaľ sú v poriadku, Kayo," so žiaľom mu ušiel malý úsmev, i keď sám nevedel, ako na tom skutočne sú, „vyrástli z nich silný ninjovia na špičkovej úrovni. Majú to po tebe."
Zvonivý smiech šedovlasej Hatake mu zaplnil srdce a on si spomenul na tie krásne časy, kedy ich štyri malé deti behali po dome a predbiehali sa v tom, kto prvý z nich umyje po rannej naháňačke svoje šteniatko.
„Koľko vôbec teraz majú rokov?" v pomykove si prehliadla vrásky, ktoré pribudli jej manželovi.
„Osemnásť," nostalgicky pohliadol do zeme a počul jak ticho zhíkla.
Prišlo jej ako by „spala" len niekoľko sekúnd a pritom ubehli roky. Pokrútila hlavou, lebo znova začala strácať vedomie. Tento krát cítila, že sa neudrží: „Ashi, ute...č..."
Naraz Kayo pohliadla na neho, v tvári nemala výraz a v očiach už žiadnu emóciu. Hlavu otočila na jeden, druhý bok ako robot a začala útočiť na neho. Vždy bola tá rýchlejšia a silnejšia než on a Gaara, ktorý celý čas bol divák musel zasiahnuť, lebo by ho čoskoro pripravila o život. Obalil Kayo pieskom, aby ju spomalil, no aj tak mu prišla hrozne rýchla. Premáhala zovretie Gaarovho živlu a svoje mŕtve oči premiestnila na neho. Zlosť, ktorá v nej narástla v podobe Kabuta, sa obrátila proti Kazekagemu a už len videl, ako sa na neho rúti spolu s bleskami v rukách. Žasol, ako sa pohybmi podobala na svojho brata, Kakashiho.
Gaara neváhal a zrazil ju k zemi. Priečila sa, no on ju obalil dostatočným množstvom a ošľahal ju niekoľko krát o zem. Naraz začala vzlykať od bolesti a Ashi s hrôzou vykríkol, aby Gaara prestal. Uvedomil si, že Kayo nabrala svoju vôľu a v momente ho zamrzelo, že zranil matku ženy, ktorú miluje. Hatake Kayo sa prevalila na z brucha na chrbát a s poloúsmevom oddychovala. Gaara klesol na zem s pieskom a vydal sa k nej. Ashi už pri nej nebezpečne blízko sedel a podopieral jej hlavu.
„Ashi-dono, ustúpte prosím," povedal trocha chladno, no nechcel voči nej znova poslať svoj piesok.
Začal jej mierne obaľovať nohy aj telo a ona naňho vďačne pozrela: „Zapečaťte ma, prosím. Nechcem už nikomu ublížiť."
On jej nemo prikývol a ona obrátila svoju tvár na jej životnú lásku: „Ashi, vždy som ťa veľmi milovala...i keď ti niekoľko rokov trvalo, než si ma pozval na rande," cez úsmev jej ušiel smiech a chcela ho pohladiť po líci, no jej ruku už držal piesok.
„Kayo," po tvári mu ďalšia krokodília slza, „milujem ťa."
Ten pýtavý výraz, ktorým na neho pohliadla, dobre poznal. Daroval jej hlboký bozk, pri ktorom cítil, ako jej líca sa zamokrili horúcimi slzami. Pozreli si do očí a na len ten malý moment sa cítili tak šťastne. Keď boli slobodní a nič ich ešte netrápilo. Na to sa matka živelnej štvorky pozrela na Gaaru: „Ďakujem, že si zachránil môjho muža."
Venoval jej ľahký úsmev, no posmutnel, lebo až taká pekná situácia to nebola. Zrnká piesku sa vznášali okolo nich a Kayo si prezerala mladíka so záujmom: „Kto si?"
„Sabaku no Gaara."
Kayo sa rozšírili zreničky a pozrela na Ashiho. V hlave sa jej hneď vybavilo o koho ide. Vražiaci stroj...obávaný jinchuuriky. S otvorenými ústami si ho obzerala a šepla: „Shukaku..."
Cuklo s ním. To ako ho nazvala ho zalialo niečím neidentifikovateľným, čo chcelo po nej zručať a rozdrviť jej kosti na prach. Túto časť ja, ktorej sa doteraz úplne nezbavil, rozdupal v duchu: „Už ho v sebe nemám."
Keď dopovedal, uvedomil si svoj nahnevaný tón. Ona na to sklonila oči, lebo sa cítila previnilo. Ashi všetko takmer nedýchajúc sledoval a napokon sa ozval: „Gaara sa stal Kazekage a ochraňuje svoju dedinu, všetkých ninjov na tomto fronte. Je to silný a dobrý vodca," Kayo na neho pozrela s vytreštenými očami, neveriac tomu, čo počuje, „a...miluje našu dcéru."
Kayo sa šťastne usmiala na Gaaru a ten trocha skrúšene sledoval svoje nohy. Takto na tvrdo to povedať pred ním. Shukaku mu dlhé roky vyhováral Tanaris. Robil si z neho srandu, za to že k nej prechovával city. Mal ho za blázna.
„Je to pravda?" trocha v úžase vydýchla matka štyroch detí.
„Áno," odmlčal sa a pritom z toho ako pieklo na neho slnko, nevedel, či sa červená alebo nie „obetoval by som pre ňu aj svoj život."
„Som rada, že ju robíš šťastnou," venovala mu úsmev, ktorý jej tak moc pripomenul Tanaris, „chráň ju, aby ste nedopadli ako my dvaja."
Jej úsmev povädol a Gaarovi sa takmer nahrnuli slzy do očí. Naposledy, čo spolu boli ju ani neobjal, nepobozkal a to bola v ich živote možno posledná príležitosť. Mal chuť si vytrhať vlasy z hlavy. Nedokázal sa žene ďalej dívať do tváre a už počul len prosbu Kayo, aby odkázali jej deťom a bratovi, že ich ľúbi, krátke zbohom a tvár Hatake Kayo pokryl piesok. Gaara spravil pečať a jej telo mohlo naďalej odpočívať v pokoji...
„Tanaris..." Sakura podišla k súrodencom po prebdenej noci a utierala si ruky.
Po niekoľkých hodinách, čo si mali oddýchnuť a spať im bolo ešte horšie, pretože nevedeli, čo je s ich posledným bratom.
„Sakura," na nič iné sa nezmohla a ona ich zaviedla do stanu, kde ležal ich brat.
Nagaya s Yochim vošli ako prví a zastali. Tanaris sa pomedzi nich nervózne prestrčila a zhíkla.
Ich brat ležal na lôžku, miestami sa mykal a jeho telo červené, posiate pľuzgiermi a popáleninami. Sakura vošla za nimi a so smútkom konštatovala: „Je mi to ľúto..." stisla pery, „dala som mu aspoň prášky na utlmenie tých bolestí. Nech sa netrápi."
Stisla pery ešte pevnejšie a dala sa na odchod. Nohami už bola takmer vonku zo stanu, keď ju zastavil hlas: „Už nemáš žiadne iné možnosti ako ho zachrániť?"
Ružovláska sa nechcela otočiť a vidieť ich tváre: „Tanaris, ty sama najlepšie vieš, že na toto liek neexistuje."
Ticho sa vytratila a trojica sklonila nad brata. Vyhľadal oči všetkých súrodencov: „To som dopadol."
Uchechtnul sa a sestra len tak-tak zadržala v sebe pohlavok, ktorý mu chcela uštedriť. Radšej ho pohladila po vlasoch a do očí jej natiekli slzy: „Ty pako, aspoň teraz buď vážny," porozhliadla sa po jeho tele, „bože dobrý, čo si to urobil?"
„Taká hlúpa otázka..." potichu povedal a začal cítiť ako idú naňho posledné muky, „nedám na teba dopustiť. Aj keď si mi liezla na nervy a bola protivná."
„Segawa," vyšiel z nej smutný smiech a ona ho znova pohladila v hnedošedých vlasoch.
Nagaya a Yochi mlčali. V hlave sa im robilo prázdno, rovnako ako prázdnota vychádzala z ich úst. Akoby im brat čítal myšlienky: „Vy dvaja. Aspoň mi niečo povedzte..."
Bratia pristúpili bližšie a potiahli nosmi, ani jeden z nich neskrýval plač. Nagaya tak veľmi chcel bratovi niečo povedať, no jeho myšlienky sa zasekávali kdesi v guči, ktorá mu narástla v hrdle.
Znova sa ťažko ozval vzdušný brat: „Nerevte, idioti. Tanaris, choď za Gaarom. Pomôž mu, Nagaya ty sa nevykašli na Yuki. Nájdite otca a...Yochi..."
„Áno?" podišiel ďalší myšací krok k nemu.
„Nájdi si konečne babu!" znova sa rozosmial a v tom sa hrozne rozkašlal.
Posledné sily začali z neho odchádzať: „Bojujte, nech moja smrť nie je zbytočná..."
Povedal a posledný krát vydýchol...