Druhý deň sa trojica piesočných súrodencov chystala na cestu do Skrytej Snežnej. Večer už boli nachystaní. Kankurou spal u Naku, aby boli spolu, Temari vybavovala v nemocnici nejaké veci a Gaara ako bez ducha sedel v obývačke a premýšľal. Tanaris sa ešte stále neprebrala a jej zdravotný stav sa len zhoršil. Nebol schopný na nič iné myslieť ako na to, čo s ňou bude. Nemôže v takomto stave ísť domov a on jej nemá ako pomôcť. Vydal však rozkaz s okamžitou platnosťou, že ak nebudú do dvadsiatich štyroch hodín schopní nič vyše urobiť, musia zavolať do Suny Sakuru. Veril, že študentka samotnej Tsunade bude schopná jej pomôcť a spolu sa vrátia domov. Tú noc takmer nezažmúril oka a maximálne nevyspatý v duchu lúčiac sa s Tanaris. Kroky troch súrodencov sa ubrali nad ránom do Snežnej dediny...
„Sakura! Zase máš neporiadok! Okamžite sem naklusaj upratať!" ozýval sa krik z izby ružovlasej kunoichi.
„Bože mami! Môžeš prestať stále komandovať?!" ohradila sa Haruno Sakura.
Prišla do svojej izby a videla mamu, stojacu pri posteli so založenými rukami v bok. Sakura tie svoje zase prekrížila u hrudi a zamračene sledovala mamu.
„Čo tak drzo pozeráš? Za to, že si chuunin sa tu na mňa takto nebudeš pozerať. Chuunin si má vedieť upratať izbu! Ako môžeš zachraňovať životy kamarátov, keď si nevieš ani upratať?"
„Ty si...neskutočná!" rozčúlila sa a vrátila sa do kuchyne, kde sedel jej otec.
„Sakura, koľko krát ti poviem, že mama ti nechce zle," snažil sa ju trocha umierniť.
Ona sa však ešte väčšmi nahnevala: „Ja to môžem kašlať! Vysvetli mi, čo má spoločné zachraňovanie životov a upratovanie izby? Robíš si zo mňa srandu?!"
Do kuchyne vtrhla mama: „Nebuď na otca drzá!"
„Áno, lebo to jediné, čo viem, že?!" zagánila Sakura na mamu.
„Mabui, Sakura... už kľud prosí-" ozvalo sa zaklopanie na dverách a Sakura sa s nadšeným zajasaním zobrala k dverám.
U nich však bol niekto, koho o tejto dobe moc nečakala: „Ahoj Sakura, mám pre teba dôležitý odkaz od Tsunade-sama."
„Izumo..." prekvapene prijala do svojich bledých rúk zrolovaný papier, „musím ísť. Vyprevádzame po hranice Godaime-sama na cestu do Snežnej."
Nestihla poriadne ani poďakovať a už bol Izumo preč. Zavrela trochu sklamane dvere a prišla naspäť medzi rodinu.
„Kto to bol?" zbombardovala ju mama otázkou a to si ešte ani nesadla vedľa otca.
Sakura mamu úplne odignorovala a otvorila list od Tsunade. Začala čítať:
Ahoj Sakura,
viem, že si mala mať pár dní voľna, ale mám pre teba dôležitú úlohu. Tanaris sa znova vybrala do Skrytej Piesočnej, po ceste však nastali komplikácie a ona musela na svoju záchranu spustiť prekliatu pečať. Upadla do vysokých horúčok a začínajú jej zlyhávať orgány. Ihneď, ako sa k Tebe táto správa dostane, choď do mojej záhrady a zober liečivé rastliny, ktoré budeš potrebovať a vyber sa čo najrýchlejšie do Suny.
Tsunade
P.S. Po ceste buď ostražitá.
„Sakura!!! Kedy ma konečne prestaneš ignorovať?!" Haruno Mabui treskla po stole.
Ona znova nevnímala otázku svojej mami, za to strčila jej do ruky list od Tsunade a povedala: „Prečítaj si to a zbaľ ma na cestu! Hneď!"
Sakura otvorila presklený balkón a vyskočila na ulicu. Urobila tak, ako jej Hokage kázala a vybrala sa cestu, dúfajúc, že sa Tanaris dovtedy nepohorší...
Niekde na ceste do Skrytej Snežnej dediny sa Kankurou nadšene obzeral okolo seba.
„Jááj, dnes je príjemné počasie. Ani zima, ani dusno."
„To sa chceš vážne zhovárať o počasí?" nadvihla jedno obočie Temari.
„Máš niečo proti?" zazrel na ňu.
„Nejako sa mi nechce tláchať o blbostiach."
„Snaží sa len uvoľniť tú napätú atmosféru," poznamenal Gaara.
Súrodenci sa na neho trocha zaskočeno pozreli, lebo to bola prvá veta, ktorú za ten deň povedal mimo vety dobré ráno.
„Ďakujem," potichu zapípal lútkar, „aj ja mám strach o Tanaris."
Bolo počuť ako v šušťaní lístia Gaara zadržal dych a potom ho prudko vypustil: „Strašný strach."
Temari na to sklonila hlavu: „Mala som zostať v Sune, dohliadnuť na ňu."
„Nepomohlo by to," znova prehovoril Gaara, „nie si medik a nemáš ani moc skúsenosti v lekárstve. Tvoji ľudia sa o ňu postarajú najlepšie ako môžu. Hikari, Maoi a ani Masashi by to nedopustili, aby ju stratili."
„Ach," zaskučala žena s vejárom na chrbte.
„Čo je Temari?" spýtal sa jej Kankurou.
„K čomu som tam, keď nedokážem ani nikoho vyliečiť?"
Kankurou sa zasmial: „Ty hlúpučká. Si najlepšia riaditeľk,a akú môžu mať. Nemocnica potrebuje niekoho ako si ty, aby ju mohol organizovať a riadiť. Vďaka tebe je tá nemocnica na takej úrovni akej je, tak tu nevešaj hlavu a nezúfaj."
Blondína dvihla na brata hlavu a venovala mu vďačný a dojatý úsmev. Potešil ju a tým si trocha vyžehlil to, že na ňu pred tým vrčal...
Prešli dva dni a mladá Sakura sa snažila, čo najrýchlejšie cestovať. Bola hrozne unavená, no peklo prišlo ešte len vtedy, keď sa dostala do Krajiny Vetru. Slnko pálilo jej vlasy a ešte vyše ju vyšťavovalo, no ona to nehodlala vzdať. Išla ďalej...
Naopak piesočných súrodencov zvyknutých na horko, zaťažoval ukrutný a neľútostný chlad. Vietor im do tváre šľahal sneh, ktorý ich štípal. Prsty mali omrznuté tak, že im začali fialovieť. Gaara sa modlil, aby konečne našli miesto, kde sa môžu skryť. Po pár hodinách to vzdal a uprostred snehovej búrky z piesku postavil veľkú guľu, kde sa skryli až do rána.
V to ráno Sakura konečne dorazila do Skrytej Piesočnej a pri bráne mala pocit, že vypľuje dušu. Takmer vyvalila dvere nemocnice, Hikari ju hneď spoznala a odviedla ju k Tanaris.
„Bože...aký má nízky pulz," vydýchla Sakura pri pohľade na hodnotu na prístroji.
„Sakura-san, čo všetko potrebujete na ošetrenie?" opýtala sa jej blondínka.
„V prvom rade musím ísť pod ľadovú sprchu, až ju neošetrujem celá upotená a od piesku. Takže poprosím len nejaké oblečenie pre lekárov a uterák. Potom len pár keramických misiek s tlčítkom, studenú vodu, handričku a hocijaký olej...trebárs kokosový. Zavolajte prosím doktora, čo sa o ňu staral."
„Rozumiem, ukážem vám sprchy a zavolám lekára," pohotovo povedala Hikari a nachystala všetko, čo Sakura žiadala.
Zanedlho sa osprchovaná Sakura dozvedela ako tlmili horúčky a aké opatrenia robili, aby Tanaris vôbec držali pri živote. Ostala sama s ňou na izbe a povzdychla si. Vytiahla na stôl malé fľaštičky, bylinky, ktoré už boli zosušené. V bielom oblečení nadvihla Tanarisiné ľavé rameno, aby si prezrela pečať. Naštvane si zamrmlala: „Ako si toto mohli nevšimnúť do pekla?!"
Sledovala ako tri čierne ozdoby na jej koži pulzujú a chytajú nádych do farby ohňa. Niečo také naposledy mladá kunoichi videla, keď Sasukeho na chuuninských skúškach pohryzol Orochimaru. Vedela, že pečať bola neustále aktívna a preto Tanaris spôsobovala komplikácie. Navyše mala v okolí pečate spálenú kožu až do pľuzgierov. Sakura si uvoľnene pretrela čelo, keď si uvedomila, že celý problém bol o tom, že Orochimarov darček bolo len treba skľudniť a postarať sa o popáleninu. Zo zdravotných záznamov jej bolo jasné, že nejaké lieky na zníženie telesnej teploty jej nepomohli a ani nepomôžu. Poznala dva spôsoby ako vyhrať nad Tanarisiným prekliatím a rozhodla sa jeden z nich použiť. A že ten bol úplne jednoduchý. Prišla k Inuzuke a odopla jej infúziu, EKG zariadenie a všetky možné hadičky, ktoré v sebe mala. Do toho prišli dve sestričky spýtať sa, či niečo nepotrebuje, no miesto toho, aby položili plánovanú otázku, obe sa zhrozili: „Panebože, čo to robíte?! Prečo ju odpájate od prístrojov?"
„Viem, čo robím," podráždene reagovala, keď ju brala na ruky a tie Tanarisine sa zase bezvládne hompáľali.
„Musí byť na prístrojoch!" zhíkla druhá sestrička a Sakura na ňu škaredo pozrela.
„Povedala som, že ja viem, čo robím! A teraz mi uhnite!!!" postavila sa s Tanaris pred nich a oni jej ustúpili.
Sakura niesla svoju kamarátku na rukách po nemocnici a ľudia sa obzerali po dvoch Konožankách ako po bláznoch. Čím vyše doktorov videlo Haruno, čo robí, tým viac pracovníkov šlo za ňou a vykrikovali po nej. Došla s ňou až ku sprchám, kde sa pred pár minútami opláchla. Tanaris zložila do sprchy a pustila na ňu ľadovú vodu. Za sebou počula reči typu, že čo to má Tsunade za svoju žiačku, iní zase sa pýtali sami seba, či je Sakura blázon. Ona nereagovala, tak ako je zvyknutá nereagovať na húkanie svojej mamy. Ľadová voda dopadala na Tanarisinu kožu. Nervózne si čupla, keď po niekoľkých minútach nereagovala. Pustila silnejší prúd a nedočkavo čakala. A dočkala sa, po pätnástich minútach to začalo zaberať. Pečať chladla a ustúpila. Sakura jej jemne odhrnula mokré vlasy z ramená a prešla po ňom.
„Konečne..." usmiala sa.
Jej pokožka schladla a nesálala z nej páľava ako predtým. Na to započula zamrnčanie a ružovláska rýchlo premiestnila oči zo svojej dlane na jej tvár. Inuzuka sa mračila a nadobúdala vedomie.
„Tanaris!" v hrudi jej krajanky narástla radosť.
Na to jemne pootvorila oči a videla pred sebou niekoho rozmazane.
„Ďakujem...Sa...kura," zašeptala, „kde je...Gaara?"
„Všetko ti poviem, Tanaris, ale teraz musíš ísť do postele," nadšene ju vzala na ruky a prešla s pyšným pohľadom medzi nechápajúcich zamestnancov Piesočnej nemocnice...
Tanaris Inuzuka sedela na nemocničnej posteli a pozerala von oknom. Boli dva dni od toho ako sa Sakura prišla do Suny.
„Takže sa má schýliť k vojne?" ustarostene sa spýtala hnedovláska.
„Áno," odpovedala jej Sakura, hladiac rysa pri jej nohách, „preto sa koná stretnutie piatich kage v Snežnej dedine."
„Stretnutie piatich kage sa nekonalo strašne dlho," pozrela s obviazaným ramenom na Sakuru.
„A to dodáva tomu všetkému taký nepokoj a vážnosť," Haruno si zahryzla do pery a potom chcela pokračovať, no akosi sa zastavila.
„Čo si chcela povedať?" pokrčila hnedovláska čelo.
„Ale nič..." mávla rukou a usmiala sa.
„Sakura, neštvi ma."
„Vlastne...aj my sa budeme musieť vydať na cestu. Naspäť do Konohy."
„Prečo? Nemala som tu náhodou ešte nejakú dobu ostať? Dala Hokage príkaz, aby som sa vrátila?" zasypala Inuzuka Haruno otázkami.
„Rada Suny si neželá tvoj pobyt tu a keďže tu nie je Gaara ani Kankurou, ja sa s nimi nemienim hádať a myslím, že na to nemám ani postavenie," povedala trocha opatrne ako keby sa bála, že za to čo povedala dostane po ústach.
Tanaris znechutene našpúlila pery. Bolo jej jasné o čo rade ide. Vraj je nebezpečná pre dedinčanov a bla, bla. Hlasno sa nadýchla nosom a vydýchla ústami. Uprela svoj zrak na Kerea...spomenula si na sľúbenú výpravu na horu Shinren, odkiaľ Kereo pochádzal. Uvedomila si, že na to, aby sa tam vydala je geniálna príležitosť, pretože Tsunade nie je v dedine a tak sa nebude musieť zdržiavať vysvetľovaním jej plánu.
„Sakura ja si budem musieť spraviť menšiu zastávku než pôjdem do Konohy," pozrela na ňu odhodlane.
„Kam?" zmätene na ňu pozrela.
„Hora Shinren."
„O tej som nikdy nepočula..."
„Je to domov rysov, odtiaľ pochádza on," očami cukla na Kerea, „musíme ísť dať veci na správnu mieru. Zvyšok ti poviem po ceste."
Sakura sa usmiala: „Fajn, ale sama nejdeš. Pôjdem s vami."
„Dohodnuté..."