Celý deň po prebdenej noci, Tanaris len polehávala na gauči a sledovala televíziu. Povinnosti ju nečakali a navyše nemala chuť nikoho vidieť. Tak nejak si nemohla zvyknúť na to, aby volala Morimara Kereo. Raz povedala jedno raz druhé alebo aj skomoleninu oboch, čož prišlo jemu dosť zábavné.
Večer na jej dvere niekto zaklopal. Lenivo prišla k dverám a keď ich otvorila, jej celý deň kľudný tep vybehol na asi milión úderov za minútu.
„Gaara..."
Ticho stál vo dverách akoby nič. Len upieral modré oči na ňu až. Nervozita sa jej zahryzovala do každého miesta na tele. Dlaň na kľučke sa triasla a hlavou jej behali myšlienky rýchlosťou svetla smerované na to, čo má asi v hlave.
Čo myslíte?
Aj napriek tomu, že jeho tvár nevykazovala nič, vnútro mu šlo roztrhať. Stál a nič nerobil preto, lebo nevedel, ako sa má zachovať. Pocit, že na ňu nakričí a vynadá jej mu narúšal ten pocit najradšej ju stisnúť v náruči a nepustiť ju. Hneval sa, no chcel ju zároveň milovať.
„Čo potrebuješ Gaar-"
Vetu nestihla do povedať, lebo jeho pery príliš tvrdo narazili na ňu. Zatackala, no on si ju pevne udržal pri sebe, pričom nohou zavrel dvere. Vysadil si jej nohy na svoje boky a vrazil s ňou na stenu chodby tak, že zhíkla. Pritlačil svoje telo bližšie na to jej a jednu z rúk, ktorá bola na jej krku premiestnil na stehno a zaryl do nej nechty. Popadlo ho zvláštne šialenstvo. Konečne ju mohol mať pri sebe a byť s ňou, no ich súčasný stav spravil z jeho správania ku nej trocha zviera. Bozkávať ju a dotykmi vzrušoval, no bolo to trocha také násilnícke. Tanaris si však na to nesťažovala, no vedela, že toto nie je Gaara. Je vášnivý, ale toto bolo niečo iné. Časom začal byť až príliš hnusný, tak, že jej prestalo byť príjemné a jeho niektoré veci až príliš boleli. Snažila sa ho za ramená trocha od seba odtlačiť a zrazu ju úplne pustil. Spadla na zem a šúchajúc si zadok, na ktorý dopadla videla Gaaru, rýchlymi krokmi prechádzajúc pri nej. Bolo vidieť, že nie je v poriadku.
„Do frasa!" hovoril si pre seba, no aj tak ho počula.
„Gaa-ra," natiahla za ním ruku, no on po nej vreskol.
„Čuš!" ukázal na ňu prstom a ona prekvapene zaklipkala očami.
Postavil sa k dverám a pozrel na ňu: „Zajtra ráno o ôsmej, buď na akadémii. Bude ťa čakať Shikamaru."
Treskol dvermi za sebou a dom ostal zrazu tichý a kľudný. Hnedovláska ešte chvíľu nemo stála v chodbe a spracovávala. Nevládala už premýšľať. Jediné, čo jej nahlodávalo myseľ boli jeho pery a blízkosť, ktorú k sebe vtedy mali.
„Čo to preboha bolo?" pribehol rys do chodby.
„Musím ísť za Kankurom," postavila sa a vybehla z domu.
Po ceste sa jej vyronili slzy a keď došla k domu brata Kazekageho ani nezaklopala, len vletela do jeho príbytku.
„Kankurou! Kankurou!!!"
„Čo, čo...čo sa deje?" vybehol jej naproti do chodby.
„Prosím," vydychovala sa, opierajúc sa o kolená, „Gaara...je na tom...zle."
„Mám ísť za ním?" prišiel k Tanaris a podoprel ju, „čo sa stalo?"
„On sa...zbláznil," stále lapala po dychu.
„Dobehni ma, idem do jeho domu," prikývla mu a Kankura už nebolo.
Keď mierne ukľudnila svoj organizmus a napila sa vody, rozbehla sa von a budovy sa snažila preskákať tak, aby bola, čo najskôr u Gaaru. Jej nohy ako posledné narazili na strechu domu Kazekageho a vtedy videla ako z dverí vybehol Kankurou.
„Tanaris, Gaara tu nie je."
„To nie je dobré," pokrútila ustráchane hlavou a zoskočila ku mužovi.
„Až tak zlé to je?" pokrčil namaľované čelo.
„Bolo to maximálne nenormálne. Máš dojem, že si vymýšľam?!" podráždene na neho vybehla.
„Si schopná ho vycítiť?" rýchlo sa spýtal.
Inuzuka zavrela oči a sústredila sa. Zamerala sa na chakru, ktorú si pamätala najlepšie a najlepšie. Našla jej polohu, no jej intenzita bola akási silnejšia než normálne. Rozrušene otvorila oči a pozrela na Kankura: „Nepáči sa mi to."
„Vieš kde je?"
„Áno," povedala s obavami Tanaris a sa rozbehla spolu s Kankurom.
Obaja zastali na bráne Suny. V diaľke bolo vidieť, ako obrovské masy piesku šľahajú o zem. Bol to Gaara, ktorý si potreboval vybiť svoj hnev. Strážni ninjovia boli nepokojní, keď videli, čo ich vodca robí. Kankurou už len pohľadom vycítil ich strach. Povzdychol si a do slabého dunenia pochádzajúceho od Gaaru prehovorila Tanaris: „Kankurou, cítim v Gaarovej chakre niečo zvláštneho. Nech je to čokoľvek, treba ho zastaviť."
Brat menovaného si vytiahol tri zvitky, no ruka mladej hnedovlásky ho zastavila: „Ani na to nemysli, Kankurou."
„Ja ťa tam nepošlem. Toto je starosť Suny, nie tvoja."
„Ja viem, no do tohto stavu som ho dostala ja. Nehovoriac o tom, že na zastavenie takého arzenálu piesku potrebuješ plošnú silu a tú ja na rozdiel od teba mám."
Jej odhodlaný výraz a panovačnosť mu nedovolila inak ako jej dovoliť ísť za ním. Vedel, že na jednej strane je zlý nápad poslať tam ju a na druhej zase ten najlepší. Cesta na miesto, kde Gaara bol, jej pripadala ako celá večnosť. Keď sa dostala takmer k nemu, skoro ju zavalila vlna piesku, ktorú však ona zastavila svojím ohňom.
„Čo tu chceš?!" zvreskol po nej s červenými očami a upotenou tvárou.
„Gaara, prosím kľud. Všetko to bolo dávno."
Prehovorila potichu, nechcela ho ešte vyše vytočiť. Avšak ani ďalšie slová nezabrali a začal sa súboj ohňa s pieskom. Tanaris mala problém po každé zastaviť Gaarov piesok. Valil na ňu obrovské tony svojho živlu a Tanaris mala čo robiť, aby ju neprivalil. Gaara už bol dávno unavený, no útočiť je ľahšie ako brániť sa. Tanaris bola po niekoľkých desiatkach útokov totálne vyšťavená a nemala ani štipku chakry. Ležala v horúcom piesku a Gaara oddychoval na jednom kolene so zvesenou hlavou. Zlosť z neho začala postupom únavy opadávať. Tanaris zasa začala cítiť ako ju opúšťa vedomie, no v tom sa jej prudko navrátilo a ona pocítila bolesť v ramene. Skríkla a pretočila sa z chrbta na bok.
Kazekage pomaly dvihol hlavu a pozrel na ňu ako sa stavia na nohy. Vyschlo mu v krku. Čierne stopy sa jej pomaličky šplhali po tele a do jej tela sa navracala energia. Chakra sa čiastočne vrátila a agresivita jej zatemňovala mozog. Zúfalo sa snažila potlačiť prekliatu pečať a Orochimarovu vôľu v nej. Padla na kolená do rozpáleného piesku a zakňučala. Gaara sa snažil postaviť, no jeho nohy tiež stagnovali. Sálalo mu po celom tele teplo a rana od Tanaris na tvári ho pod slaným potom štípala. Chcel jej pomôcť, keď videl ako sa trápi, no nedokázal sa hýbať. Sám však mal chuť jej niečo spraviť pri pomyslení na mladíka zo Skrytej Mlžnej.
„Prečo?!" zvreskol na plné hrdlo a znova sklonil hlavu.
Tanaris natiahla ruku za krikom, ktorý počula a posledné zvyšky čiernej kliatby sa vrátili na svoje miesto...
„...Kankurou sklapni! Zabijem ťa ak to budeš teraz hneď riešiť!" panovačný hlas jeho sestry ho nepríjemne zobudil.
„Tak či tak mu to musíme poveda-"
„Buď ticho, preberá sa..."
Gaara pootvoril modré oči a udrelo mu do tváre svetlo. Temari sa postavila a zastrela mu žalúzie. Pípanie prístroja, ktorý mu snímal srdce sa dal do úzadia, keď znova prehovorila sestra: „Ako sa cítiš Gaara?"
„Ako keby ma niekto dostúpal," znechutene poznamenal.
„Chvalabohu, že si v poriadku...všetko bude dobré, neboj sa."
Kankurou si odfrkol a pozrel na blondínu. Tá naňho škaredo zazrela.
„Čo sa deje?" spýtal sa ich.
Už poznal, že keď mu majú niečo zlé oznámiť, tak sa jeden z nich snaží to nejako oddialiť a druhý to na rovinu povedať. To, ktorí z nich bol ten, čo sa snažil chodiť okolo horúcej kaše, záležalo od situácie.
„Temari..."
Ráznosť a dôraznosť nemohla byť ostrejšia, keď ukázala naňho prstom: „Kankurou, vrazím ti."
„Prestaňte...bože," pokrútil hlavou Gaara.
„Fajn," urazene založia Temari ruky u hrude, „bol si mimo dva dni."
Pokračoval jeho brat: „A za tú dobu sa stalo pár vecí. Prvá je, že hneď ako budeš môcť odtiaľto odísť, zvoláva sa mimoriadne zasadnutie rady."
„Mimoriadne?"
„Kenichi navrhol tvoje odvolanie z funkcie..."
Nastalo ticho a počuť bolo len to otravné píp, píp, píp. Gaara si uvedomil, že sa mu rada zase snaží podkopať nohy. Nechcel si ani priznať, že niečo také nastalo. Snaží sa o svoj ľud starať dobre, ľudia ho milujú.
„Čo je dôvodom?" snažil sa stíšiť prichádzajúci strach v hlase.
„Rada si myslí, že nedokážeš svoje emócie udržať stabilné."
Pripojila sa aj Temari: „Tvrdia, že dôvodom je Tanaris. Chcú ju vyhnať z dediny a zakázať jej sem chodiť."
„Ale kľud," dvihol dlane Kankurou, „nebudú ťa môcť odvolať. Od Tsunade prišla naliehavá správa, že sa bude konať stretnutie piatich kage."
Temari sa pousmiala: „Rada si nemôže dovoliť, aby sa v krízovej situácii volil nový Kazekage. Navyše v dedine nie je nikto tak mocný ako ty."
Gaara pozrel pred seba a vstrebával všetko, čo mu bolo povedané. Bolo toho moc. Kankurou rozprával podrobnejšie, prečo sa stretnutie koná, no on ho nechtiac ignoroval. Jeho myšlienky zbehli k Tanaris. Je v poriadku? Postarali sa vôbec o ňu? Vzápätí si uvedomil, že Temari ako riaditeľka by niečo také nedovolila. Vzoprela by sa aj rade len preto, aby boloo ňu postarané.
„Gaara," pichol mu do ramena Kankurou, „počúvaš ma?"
„Tanaris. Čo je s ňou?" išiel Gaara témou od veci.
Temari mu povedala, že nech sa o jej zdravotný stav teraz nestará. Gaara však namietol, no ona ho zahriakla. Vraj sa musí sústrediť na svoje povinnosti...
Ešte ten deň ho pustili z nemocnice a on sa s Kankurom pobral na zasadnutie rady Suny. Gaara sa s chuchvalcom tlaku v hrdle usadil do kresla, sledujúc postavy sadajúce si k stolu.
„Vážený Godaime Kazekage," prehovoril dôležito Kenichi, „ako vám iste už bolo povedané od vášho brata, navrhli sme vaše odvolanie. Strážni ninjovia nám potvrdili incident, ktorý sa odohral pred bránami Suny. Zaujímavé je, že sa pri ňom objavila aj osoba, za ktorú ste sa nám kedysi zaručili. Všetci vieme, že toto nebolo prvý krát, čo naša návšteva narobila bordel."
„Dosť," prerušil ho Kankurou, „za toto nemôžete Tanaris viniť."
„Staviate sa proti rade, Kankurou-dono?" zdvihol jedno obočie Kenichi.
„Nie, len hovorím svoj názor a myslím, že o nej viem vyše ako ktokoľvek z vás," popozeral sa po ostatných.
„Necháte povedať aj vášho brata niečo k tejto téme?" povedal jeden z prítomných, Kenichiho pravá ruka.
Gaara sa poobzeral: „Uznávam, že to nebolo vhodné, no ventiloval som myseľ. Každý z nás niekedy nemá svoj deň."
Kenichi mu oponoval: „Ale vy ste vodca dediny, máte byť bezchybný a ísť príkladom ľuďom. Niekto tak nebezpečný ako vy, nie je vhodným vodcom."
„To nie je pravda," zvýšil hlas Kankurou, „on nie je nebezpečný. Preháňate."
„Tento človek nesmie viesť našu dedinu, ak sa nebude vedieť správať!" rozhorčil sa starý Kenichi.
Kankurovi navrela žila na spánku: „Nemôžete si dovoliť zhodiť Gaaru, keď sa možno schyľuje k vojne! Je jediný, kto našu dedinu podrží!"
Kenichi vypúlil oči a potichu hovorí: „Ako sa opovažujete..."
„Mám toho už dosť!" treskol po stole Kankurou a postavil sa, „od začiatku jeho vlády sa ho snažíte zosadiť a presne toto, PRESNE TOTO, ste potrebovali. Aby urobil niečo, čo bude dosť dobrým dôvodom na to, aby ste ho pošpinili! Dobre viem, že ste chceli, aby som bol Kazekagem ja...ale viete čo? Ja vám na to seriem!"
Kenichi sa postavil: „Hrôza...obaja ste hrôza. Mali by ste hanbiť. Váš otec sa nad vaším správaním musí v hrobe obracať."
Do toho sa postavila ďalšia osoba za stolom: „Tak dosť! Náš otec sa práveže nad vaším chovaním obracia v hrobe! Keď ste taký hrdina, choďte do vojny vy. Vy sa pozerajte na to, ako tisícky ninjov budú umierať. Ste len obyčajný slaboch, ktorý si myslí, že mi bude navždy rozkazovať. Ja sa svojho postu nevzdám. Nikdy! Námahu, akú som musel vynaložiť, aby som sa vypracoval nezahodím kvôli senilnému dedkovi," Kenichimu padla sánka, ale Kazekage neprestával, „celá vec je len o tom, že nie som ako býval môj otec, ktorý sa snažil násilím si podmaniť, čo najviac krajín, aby Suna mala väčšiu moc. Kašlem vám na to! Ľudia sa v tejto dedine majú dobre a ja to viem, lebo na rozdiel od vás, ja sa o nich zaujímam!!!"
Nastalo ticho a bolo počuť len Gaarove naštvané funenie. Kenichi sa ani nepokúsil nadýchnuť. Tak ako mu teraz hodil pravdu do očí Gaara, mu nehodil ešte nikto. Nebol schopný povedať ani polku slova, lebo to všetko bola pravda a to vedeli aj ostatný členovia rady. Roky sa nabaľoval peniazmi a bolo mu jedno všetko okolo. Gaara sa dal na odchod, no pri dverách sa ešte zastavil a otočil sa: „A ešte niečo drahý Kenichi. Z postu Kazekageho ma nedostanete, keď sa vrátim, postarám sa o to, aby ste nemal funkciu takú akú máte...a čo sa týka Inuzuky Tanaris, opýtam sa vás takto: vy ste nikdy nikoho nemiloval tak, že by ste zaňho dali aj svoj život?"
To boli posledné slová Kazekageho a potom sa zabuchli dvere. Gaara s takým skvelým pocitom na srdci vyšiel von pred budovu kage a namieril si to do nemocnice. Po ceste sa usmieval ako padnutý na hlavu, ale mal tak dobrý pocit, z toho že konečne mu povedal, čo si o ňom myslí. Ten pocit, ktorý voláme absolútna úprimnosť.
Gaara došiel do nemocnice, kde ho na recepcii pozdravila Hikari a povedala mu, kde sa nachádza Tanaris. Vyšiel poschodia zdraviac chichotajúce sa sestričky, ktoré šli odpadnúť, keď ho videli. Napokon došiel k izbe, kde mala byť Tanaris a keď chcel otvoriť dvere, zrazil sa s mladou doktorkou.
„Prepáčte Kazekage-sama," ospravedlnila sa mu celá červená.
„Nič sa nestalo, odpusťte mne. Prosím vás, Vás leží tu Tanaris Inuzuka?"
„Áno, Kazekage-sama. Chcete vedieť ako je na tom?" usmiala sa a pozrela na moment do dosky s papiermi.
„Ak by ste bola taká dobrá,"
„Nepoteším vás, Gaara-sama. Je na tom zle už druhý deň. Má vysoké horúčky, slabý tep a máme podozrenie, že jej začínajú zlyhávať obličky."
„P-prosím?" takmer sa mu zasekol dych, „ako je to možné?"
„To ešte vôbec netušíme...prepáčte mi, robíme, čo môžeme. Temari-sama nás poverila, že máme ju mať ako hlavnú prioritu z pacientov."
„To dobre urobila..." kyslo sa pousmial na doktorku, „ospravedlňte ma."
„Samozrejme. Dovidenia, Gaara-sama," dala sa na odchod.
On vošiel pomaly dovnútra a potichu za sebou zavrel dvere. Tichými krokmi prešiel k jej posteli a zrakom skúmal biele obliečky, doráňané ruky a spotenú tvár. Jemne jej stisol dlaň. Výraz mala pokojný. Ako keby jej nič ani nebolo...
Hlavou mu prebehli posledné udalosti pred tým, než skončili obaja doriadený. Suigetsu. Telom mu prešiel kŕč znechutenia a on rýchlo pustil jej ruku. Ťažkopádne sa nadýchol. Chcel prekonať tú nechuť z toho, že bola kedysi s ním. Tak veľmi to chcel, no niekde v kútiku duše sa mu hnusila za to. Ešte k tomu, keď to zatajovala. Zúfalo si sadol na stoličku v izbe a pozeral do okna. Po pár minútach sa mlčky postavil a odišiel.