Dvere sa potichu otvorili a osoba v nich posmešne a výhražne prehovorila: „Takže takto Kazekage-dono, veríte Listovej vyslankyni?"
Tanaris sa rýchlo odtiahla od Gaaru a pozrela sa na Kenichiho. Gaara ostal pokojný a tváril sa ako keby sa nič nestalo. Dokonca ignoroval otázku staršieho, čo on mal vždy pri ňom vo zvyku.
„Kenichi-sama predstavujem vám veľvyslankyňu z Konohagakure no Sato, Inuzuku Tanaris," nasmeroval na ňu dlaň a ona pristúpila k nemu.
„Je mi cťou vás spoznať," Tanaris podala mu ruku.
„Aj mňa veľmi teší," usmial sa aj on a Gaara už hneď vedel, ktorá bije, „ja som najvyšší člen rady Kenichi," dokončil stále usmievajúc sa s mierne pyšným tónom.
Tanaris mu úsmev opätovala, no na rozdiel od Kenichiho úsmevu jej bol úprimný.
Gaara neveriacky sledoval Kenichiho falošne sa vtierať Tanaris: „Tanaris-sama neviem sa dočkať, kedy nám o sebe pri zasadaní niečo porozprávate. Počul som o vašich mocných schopnostiach aj o schopnostiach vašich bratov toľké zvesti. Konoha musí byť na vás pyšná," chytil ju okolo ramien a otočil sa s ňou na Gaaru a ten už vedel, že bude zle.
„Nechápem Kazekage-dono, prečo ste nechceli doviesť Tanaris-sama na zasadnutie? Veď je to milé, sympatické dievča Snáď sa za ňu nehanbíte?!"
Tanaris sa zamračila na mladíka, ktorý sa pokúšal zachovať kľud: „Prečo?"
„Veď som ti hovoril, že ti rada starších neverí, lebo si bola Orochimarovým učencom."
Kenichi sa sarkasticky pousmial a potom sa obrátil k Tanaris: „Ale Kazekage-dono, nestrašte ju toľko. Pravdou je, že sme ostali trocha znepokojený, pretože však viete, čo ten nečlovek previedol Sune pred dvoma rokmi. Zabil nám drahého Yondaimeho-sama," zosmutnel starší.
Empatická Tanaris si spomenula na prvé a zároveň posledné stretnutie s Gaarovym otcom.
„Tanaris-sama, nebojte zasadnutia rady, tých zopár členov, ktorý voči vám majú nedôveru zrovnám a poviem, aká ste milá a priateľská osoba. Keď vás vidím nechápem, čo proti vám môže rada mať, no nie Gaara-dono?"
Gaarovi sa čoraz ďalej, tým horšie maskovali nervy, ktoré mal. Najradšej by spravil v kancelárii taký bodrel a nakopal by Kenichiho do zadku za jeho falošnosť. Ani nedokázal uveriť tomu, že ten starý chlapík dokáže byť tak „milý." Ďalšia vec, ktorá sa mu nepozdávala bola tá, že odkedy ho Naruto zmenil nikdy nemal problém sa preniesť cez negatívne pocity, ale teraz jednoducho takúto situáciu nemohol zniesť. Zvlášť, keď sa jednalo o jeho Tanaris.
„Tanaris-sama odpusťte mi tu poznámku vo dverách," sklonil mierne hlavu.
Dievča mávlo rukou: „To je v poriadku."
Gaara až stisol dlane v päsť. Keď sa stal Kazekagem, Kenichi mu pred radou ničil...teda snažil sa ničiť autoritu, no nedarilo sa mu to. Mal proti nemu veľa, veľa námietok. Jedna, taká asi najvtipnejšia bola tá, že sa mu začal starať do toho, kedy odchádza z práce. Chudák Kenichi si nenechal vysvetliť, že koľkokrát odišiel Gaara z roboty už okolo tretej alebo štvrtej, čo je samozrejme na kageho skoro, ale Gaara keďže nespával sa k robote vracal v noci...A po tých všetkých excesoch sa ešte začne vtierať Tanaris a hovoriť jej hlúposti.
„Kenichi-sama myslím, že by ste už mali ísť," jeho hlas mal v sebe značnú dávku adrenalínu.
Tanaris prevrátila oči s myšlienkou, že zas bude Gaara namrzený ako keď prišla do Suny. Starší urazene dvihol obočie, pozdravil Tanaris a pyšne vykráčal z miestnosti.
„Gaara ty si ma tam nechcel priviesť? Má Kenichi-sama snáď pravdu?" spustila Tanaris hneď, ako sa zavreli dvere.
Gaara začal podráždene oponovať: „Najprv som si myslel, že to bude dobrý nápad, no keď som videl, že starší na čele s hentým otrapom, Kenichim, majú výhrady voči tebe, rozmyslel som si to."
Dievča zavrelo oči a krútilo hlavou. Verila skôr Kenichimu...pretože aj ona si všimla, že v poslednej dobe sa Gaara nespráva normálne. Nevyrovnane. To, že preháňal jej prišlo dosť pravdepodobné. Nemala chuť s ním niečo riešiť, keď mal takú náladu. Zbytočne sa nechcela pohádať. Bola hodnú chvíľu ticho, kým jeho spýtavé oči ju nedonútili hovoriť. Otrávene zo seba vysekala: „Si paranoidný."
Jeho atypické správanie a zmeny nálad boli neznesiteľné, lebo vďaka nim nevedela, čo k nej Gaara cíti.
„Čože? " zvýšil hlas skorej než si uvedomil.
Ani na moment nezostala prekvapená jeho reakciou, no aj tak jej začalo prichádzať ľúto, že sa do nej začína obúvať. Rozdúchava snáď hádku?
„Kenichi je na mňa milý a tvrdil, že rada bola len znepokojená a že preháňaš!"
„Tanaris ja nepreháňam!" skríkol až tak, že s Tanaris myklo, „nepreháňam! Kenichi je falošný!"
V kancelárii ostalo ticho...Prvý krát ho takéhoto videla, nechápala čo sa sním deje. Pozerala zúfalo na neho a on ľutoval, že po nej tak vybehol. Hnedovláska mala už dlhú dobu určité slová na jazyku, no bála sa ich vysloviť: „Gaara preháňaš...v poslednej dobe sa niečo s tebou deje. Netuším čo, ale je to tak! Tvoje správanie je atypické, je tak nepredvídateľné a premenlivé, že mám až strach, či nemáš nejaké vážne problémy," podišla k nemu, „od toho incidentu s Akatsuki. Viem a chápem, že si možno vystrašený, ale prosím neboj sa..."
Gaara na ňu pozeral a čakal ako keby chcel, aby jeho náprotivok ešte rozprával.
„Neverím tomu čo povieš pretože to pri tvojich zmenách nálad nie je isté, či to myslíš vážne alebo nie alebo, že či to čo hovoríš je vôbec pravda."
Zamierila k dverám: „Ideme Morimaru!"
„Kam ideš? Mali sme ešte o niečom sa predsa porozprávať," natiahol za ňou ruku.
Ukázala mu svoju tvár, ktorá vyzerala nepokojne: „Potom prídem...musím si vyvetrať hlavu."
Gaara ju ešte vrátil, lebo chcel vedieť informáciu o tom, kedy a kde ju má počkať. Ona mu na to suverénnym a nemilým tónom odpovedala, že má ostať tam kde je. Medzi tým ako sa Tanaris prechádzala s Morimarom ulicami, Gaara bezútešne sedel v kresle a každý z nich mal rovnaké myšlienky. Jeden na druhého...
Po asi dvadsiatich minútach sa Tanaris vrátila. Vyzerala už lepšie, keď stála vo dverách dlho hľadela na Gaaru. Jej pohľad bol nepríjemný. Vyčítavý a smutný.
„Tak čo si mi povedať?" sadla si bokom Gaarovi na stôl.
Začal rozprávať: „Chcel som ti povedať, že pôjdeme na zasadnutie rady. Čoskoro už."
„Fajn...to je všetko?" urazene sa spýtala.
„Áno. Všetko."
Ticho pozerala na neho. Očakávala, že ich rozhovor bude dlhší aj keď svojím spôsobom sa s ním nechcela zhovárať.
Akatsuki...na jednej strane bola šťastná, že je nažive, no a druhej strane ho mala chuť prizabiť. Opäť si v duchu nadávala za svoj odchod zo Suny. Gaara sa mlčky sa postavil a začal sa dívať von z okna. Tanaris si pri pohľade na jeho chrbát znova precitla, že podľa zákonov prírody už tam nemal stáť a ona sa v sekunde dala do plaču. Zahriakla sa za negatívne úvahy voči nemu. Držala si ústa a po prstoch jej stiekli slané kvapôčky.
„Ta-Tanaris?! Čo sa deje?" Gaara prekvapene zakoktal a vykročil ku nej.
Tá ho zastavila: „To nič. Som v poriadku, ja len," Gaara vytiahol z šuplíka papierový kapesník a ona si utrela tvár, „vieš ja som babičke Chiyo veľmi vďačná..."
Gaara sa na pár sekúnd pousmial a potom nahodil nevecný pohľad kdesi do steny. Keď sa prebral, podal Tanaris ďalšiu vreckovku a pohladil ju po chrbte. Tanaris s plným nosom poprosila Gaaru, aby jej ukázal hrob babičky Chiyo, pri ktorom Tanaris s Morimarom sedela až do zotmenia...
Do vzduchu sa vniesol tichý hlas: „Tanaris poď už prosím domov, sedíš tu niekoľko hodín."
Inuzuka kľačala a mala zavreté oči. V tichosti sa postavila a vzala Gaaru za ruku. Nebránil sa, dokonca Tanaris zahliadla periférne úsmev. Vkráčali do dediny ruka v ruke a bolo im jedno, čo si pomyslí ten, kto ich stretne.
Zamierili do Gaarovho domu, kde im skrsol nápad na prípravu sushi. Spoločne sa najedli. Na Inuzuku dopadala únava a tak popriala Gaarovi dobrú noc a s Morimarom odkráčali do vedľajšieho domu. Rys zapadol do rohu obývačky a jeho nová majiteľka unavene a s tisíckami myšlienok padla do postele...
Na druhý deň ráno ju budí zvláštny pocit na pravom líci. Po nejakej chvíli rozlepí oči a vidí ako ju Gaara štuchá prstom do líca. Mal oblečený svoju formálnu tuniku kage a dokonca mal aj klobúk. Chrapľavým hlasom sa pobavene spýtala: „Ty čo robíš?"
„Prepáč, nevedel som ako ťa zobudiť," mykol očami do bokov.
Gaara sa potichu zasmial a potom spustil: „Tanaris dnes budeš mať rušný deň."
Zarazila sa popri prehrabávaní sa vo vlasoch: „Prečo?"
„Za dve hodiny ideš na akadémiu a potom ideme na zasadnutie rady starších. Prepáč, že už tak skoro po tom, čo si sa dostala z nemocnice, ale pokiaľ máš všetko postíhať, tak sa inak nedá."
„Čože?!" vykríkla, „to už dnes?"
„Tanaris chcel by som sa ti ospravedlniť za to, ako som sa včera správal."
„To je v poriadku. Nehnevám sa, ale stojím si za svojím, že niečo s tebou je."
Na tieto slová Gaara odišiel z izby bez jediného slova. Nezniesol, keď mu to Tanaris povedala, lebo vedel, že má pravdu. Počkal ju v obývačke približne štvrť hodinku.
„Tak môžeme?" Inuzuka pribehla ku gauču.
Gaara sa postavil z neho a keď sa otočil k nej, zostal okúzlený. Po dlhej dobe mala na sebe svoje veci a nie starú, hnedú tuniku Suny.
Červené tričko s trojuholníkom, čierne legíny, rukavica a fialový plášť. Vyzerala úžasne. Gaara nemo pozeral, dokým ticho neprerušila: „Nehovoril si náhodou, že na akadémiu mám ísť až o dve hodiny?"
Mladý kage potriasol hlavou a pousmial sa nad vlastným správaním: „Áno až o dve hodiny, ale predtým ťa chcem vziať na raňajky."
Tanaris sa buchla rukou po čele: „Ach, nie. Už si nenechám od teba platiť jedlo. Je mi to blbé."
„Prestaň, nemá byť prečo. Snáď nepôjdem so ženou do reštaurácie a ona si bude platiť. Tanaris...to je negetlemanské," začal sa usmievať a vzal ju za ruku, „poď a neprotestuj!"
Opäť kráčali po Sune ruka v ruke a ľudia sa za nimi otáčali, no tento krát sa neotáčali len mladé dievčatá, ale úplne všetci. Ľudia si medzi sebou šepkali o tom, že si Gaara-sama vedie si dievča, istotne je to tá vyslankyňa z Listovej, lebo má ich čelenku...
Gaara hrdo viedol Tanaris do jeho obľúbenej a najlepšej reštaurácie v Sune a Morimaru kráčal vedľa nich. Vrchný čašník si hneď všimol, kto prichádza. Roztvoril dvere do kuchyne a zase začal všetkých haltovať: „Gaara-sama a Tanaris-sama sa sem idú najesť!"
„Dobré ráno vám prajem," šéf reštaurácie sa úctivo uklonil hosťom.
Tanaris sa usmiala: „Ďakujeme, aj vám."
Gaara sa ľahko usmial a kývol hlavou. Spoza Tanaris vyliezol Morimaru a vrchný trocha vystrašene a hlavne prekvapene cúvol.
„To je v poriadku. Ten rys je tu so mnou."
Vrchný pár sekúnd pozeral na Morimara. Potom sa akosi zbadal a pomyslel si, že Tanaris asi po každé príde s iným zvieraťom.
Posadali si a objednali si jedlo. Gaara dostal chuť na rohetku a Tanaris si vychutnala menmu s duseným kuraťom. Veľvyslankyňa dostala dezert v podobe smotanového poháru, ktorý do seba tlačila z posledného. Myslela, že praskne a tak posledné sústo nabrala na lyžičku: „Celé som to musela zjesť ja. Sama," snažila sa mu ho dať do úst, „no táák...Gaara. Ašpoň jednu ploším."
On stále so smiechom uhýbal pusou. Bolo to vtipné, vyzeral ako malé dieťa, ktoré nechce na raňajky spapať ryžovú kašu. Pri tejto predstave sa začala smiať ešte vyše a až tak, že ju zamestnanci počuli do kuchyne. Hneď sa zbadala a zakryla si ústa rukou. Predsa už neboli v reštaurácii samy ako predtým, keď do nej prišli. Poobzerala sa, no chvalabohu nikto si ju nevšímal.
Napokon sa Tanaris podarilo vtlačiť zvyšok smotanového pohára do úst, celá spokojná sa usadila. Gaara si vychutnal chuť dezertu, prehltol ho a nedovolil si s úsmevom nepoznamenať: „Si strašná, vieš to?"
„Ja viem," prehrabla si vlasy od čela k temenu hlavy a úsmev mu opätovala.
„Aspoň, že si to priznáš," uškrnul sa, „idem zaplatiť. Mali by sme ísť."
„Hai," postavila sa a zamierila ku dverám, kde Gaaru počkala.
Keď vstúpili do Piesočnej akadémie, vydali sa ku riaditeľovi. V Tanaris rástla nervozita a to nehovorím o pocite, ktorý sa jej nahnal, keď zaklopali na dvere. Spoza dverí sa vznieslo povzdychnutie a potom pozvanie do vnútra. Za stolom sedel čiernovlasý muž s copom...