Crazy for This Girl

67

"Chybaš mi Jay," začul som a zhlboka sa nadýchol.

"Chloe prečo mi voláš?"bezradne som si zašiel rukou do vlasov. Bolo zvláštne počuť jej skrúšeny hlas, ale len mi pri tom napadlo či takto teraz znie aj Frey. Mal by som ísť konečne za ňou sakra.

"Lebo mi chybaš. Poučila som sa Jay, skutočne. Už môžeš prestať predstierať, že miluješ Freyu a môžeš sa vrátiť ku mne. Môžeme byť znova štastní. Už navždy."

"Predstierať?! Čože...ja netušim o čom hovoriš. Chodím s Frey a áno milujem ju. Sme štastní. Aj ty by si sa mala pohnúť ďalej. Musim isť," zložil som jej a vystúpil z auta.

Zabuchol som dvere a zamkol ho, potom som sa len zhlboka nadýchol a šiel za ňou. Bude to fajn Jayden neboj sa. Chviľu mi trvalo kým som ju našiel ale keď sa tak stalo myslel som, že sa moje srdce na moment zlomilo. Sedela schúlena na drevennej stoličke a ticho vzlykala, Rebeka vedľa nej ju hladila po chrbte. Sakra ja by som tu mal pre ňu byť! Som slaboch. Ticho som kývol Rebeke a potom sa posadil k Freyi a chytil jej ruku do tej svojej. Oprela sa o moje rameno a len smrkla.

"Ako na tom je?"opýtal som sa s divne stiahnutym hrdlom.

"Operujú ho ale zatiaľ je to fajn. Prežije pokial to pôjde v poriadku," vydýchla si a ja som sa len pousmial.

"To je fajn," prikyvol som a prehrabol si vlasy.

"Bože mam pocit, že budem vracať," zamumlala ticho a ja som ju len pohladil po vlasoch. Bál by som sa aj ja keby šlo o mojich rodičov? To teda fakt neviem. Ale viem si predstaviť ako by som sa bál o Frey. Preboha to nikdy nechcem zažiť.

"Ja..odskočim si," vstala a vyzerala bledo. Hneď som vstal aby som ju pridržal ona sa len bezvladne spustila do mojho naručia. Okolo mňa hned nastal zmätok, Rebeka kričala na sestričku.

"Hej chlapče poď s ňou prosím," mladá sestrička mi niečo hovorila skoro som nevnímal. Prikazala mi nech ju nesiem. Zobral som ju na ruky a nasledoval som ju. Mal som pocit že omdliem aj ja panebože čo sa deje.

"Polož ju na posteľ!"okrikla ma ja som ju tam jemne zložil. Panebože Frey.

"Si jej priateľ?"

"Frajer,"zamumlal som ako omráčeny a neustale hľadel na jej telo. Dopekla čo sa to sakra deje.

"Koľko toho dnes jedla?" pozerala jej oči a neustale jej niečo skušala alebo merala.

"Ja...ja netušim cestovali sme dlho ona spala. Ja...neviem. ponáhľali sme sa jej otca postrelili,"zufalo som zaťahal za moje už aj tak dosť strapaté vlasy a v duchu sa snažil vybavit si či som ju vôbec videl jesť.

"Asi je to len vyčerpanosť. Urobime testy. Bude to v poriadku neboj sa. Ale budeš musieť počkať vonku,"pohladila ma po ramene a nasledne som bol vyhodeny z izby. Bezradne som pozrel na Rebeku.

"Je to len stres neboj sa bude v poriadku," usmiala sa a ja som sa len zhlboka nadychol a aj ked som bol strachom bez seba len som prikývol.

Ako prvy prišiel doktor jej otca a povedal že je stabilizovaný. Rebeka šla za nim ja som zostal čakať. Keď vyšla ta známa sestrička hneď som sa k nej rozbehol.

"Je v poriadku?!"vyhrkol som okamžite a ona sa len usmiala.

"Neboj naozaj to bol len nedostatok tekutín a potravy, k tomu stres...musiš si na ňu aj malé dávať pozor!"usmiala sa a ja som sa nechápavo zamračil.

"Čože?"

"No že pre dieťa toto nie je dobre. Mala by pravidelne jesť aj piť a rozhodne sa nevystavovať stresu," venovala mi nuteny úsmev a ja som citil ako moje srdce prestalo biť.

"Die...dieťa?" Nechápavo som na ňu pozrel a ona len prekvapene pootvorila usta.

"Oh...nevedel si? Je teda ešte len v zárodku ale myslela som že ti to povedala," zamračila sa.

"Nemyslim, že ona sama o tom vie,"vydýchol som a ona sa len usmiala a chápavo prikývla.

"Oh v tom pripade musí byť teraz zmätena. A gratulujem," pobuchala ma po ramene a ja som si šokovane premnul čelo a potom vletel do jej izby. Šokovane som sa zastavil keď som ju zbadal celu bielu hľadieť na stenu. Pozrela na mňa a potom zo seba vydala len neveriacky vydych.

"Jayden.."hlesla ticho a ja som sa prihnal k nej a len si ju stiahol do objatia.

"Povedali mi to," šepol som a vtisol jej rýchly bozk do vlasov. Vyhrnula si tričko a odhalila jej brucho pomaly ho hladiac. Brucho kde sa vyvíja...och bože...naše dieťa.

"Ja...čo..čo budeme robiť?"bezradne na mňa pozrela a ja som sa k nej len stulil a mykol plecom.

"Ja..nechcem ho..vieš zabiť. Možno adopcia?"pozrela na mňa a ja som okamžite pokrutil hlavou.

"Nie. Dali by ho do detskeho domova a to rozhodne nedovolím a.."

"Pokoj Jay. Je možnosť..vieš že rovno po narodení pôjde do rodiny a možeme ich spoznať. Do zlych rúk by sme ho nedali," pozerala na mňa.

"A keby si to proste necháme?" pozrel som ona sa na mna prekvapene pozrela.

"Jayden ale..obaja sme na vyške a proste.. nemáme peniaze a dieťa to je veľka zodpovednosť a preboha sme ešte sami deti nemožeme mať dieťa!" pomaly panikarila.

"Panebože tvoj otec ma zabije," vydýchol som a ona sa len zamračila.

"Ako mu je?"

"Všetko je v poriadku. Rebeka šla za nim. Chceš ísť za nim?" Pozrel som na ňu a ona prikývla. Pomaly sa postavila a obaja sme zamierili k jeho izbe.Keď sme vošli ticho sa rozpraval ale ako sme vošli tak zmlkli.

"Všetko v poriadku zlatko?" Starostlivo na ňu pozrel a ona len vyčarovala nejaky zvláštny pokruteny úsmev ktorý vyzeral akoby sa ide každu chvíľu rozplakať.

"Čo sa deje?" Ihneď sa zamračil a ja som sa zhlboka nadýchol a pevnejšie ju objal.

"Ehm..no bol to len závrat nejedla a nepila dosť nahlili sme sa sem a ten stres na to neurobil dobre. A počas vyšetrenia...no..oni zistili že.."na moment som zavrel oči a zhlboka som sa nadychol.

"Som tehotná ocko,"hlesla ticho ale ja som videl ten hurikan odohravajuci sa v jeho očiach.

"Panebože to je úžasné tak vam gratulujem," ihneď nas nadšene objala Rebeka a my traja sme na ňu len zdesene pozreli.

"Prisahám Jayden že len čo odpoja tie hadičky vlastnoručne ťa prestrelim. Preboha ste v prvom ročniku na vyške čo ste si preboha mysleli a ...Frey. Ja ani neviem čo povedať. Ja...čo sa chystáte urobiť?" Jeho hlas nebol až taky šialene naštvany ako som čakal ale jasne bol sklamaný a frustrovaný a to bolo možno ešte horšie.

"Nebolo to zámerne vždy sme použili ochranu a.."

"Nechcem počuť o vašom sexualnom živote Jayden," zamračil sa a bolestivo si premnul bok.

"Pôjde na adopciu. Vynecham proste jeden semester a dame ho na priamu adopciu a budem pokračovať v študiu," ozvala sa Frey a ja som sa na ňu zamračil.

"Nepôjde na adopciu!"

"Jayden!"

"Nedám ho sakra na adopciu!"

"A čo chceš akože robiť? Nechať si ho?! Kde budeme brať peniaze sme priliš mladí Jayden!"

"Peniaze nie sú problém to vieš. Nedám ho na adopciu viem aké to je!"

"Ale nemusí to byť také isté aj teraz! Dáme ho do dobrej rodiny neboj sa!"

"Nie! Proste ho nedám na adopciu a ak si ho nechceš nechať ty nechám si ho ja!"

"Jayden!" Vytočene na mňa hľadela a ja som len odvrátil pohľad.

"Prediskutujeme to doma," povedala ticho a ja som len mlčal. Oprela sa do mojho naručia a ja som sa v duchu usmial keď som uložil ruky na jej bruchu.

Budeme mať dieťa. Ja a Frey budeme mať dieťa.