Crazy for This Girl

28

  „Áno," vyslovila Annie a venovala Ryderovi milý úsmev. „Áno!" nadšene zvolal Ryder. Dojato som sa usmiala a musela som si utrieť malú slzu v kútiku oka.

„Môžete pobozkať nevestu," usmial sa starý farár, ktorý hádam oddával ešte aj mojich starých rodičov. Ich pery sa blížili, no oni si dali len obyčajný jednoduchý bozk. Toto mal byť ten špeciálny bozk? Znak spečatenia ich lásky? Lepšiu pusu sme si dnes dali aj ja s Jaydenom. Pri tej spomienke som musela skloniť hlavu a cítila som ako sa červenám.

Ľudia sa roztlieskali a môj pohľad ubehol k Jaydenovi, sediacemu vedľa môjho otca. Prekvapilo ma, keď som zistila, že hľadí priamo na mňa a na perách mu hrá príjemný úsmev. Annie a Ryder začali kráčať k východu z kostola. Družičky po nich hádzali ryžu a postupne sa všetci začali hrnúť von. Chvíľu som ešte počkala, nechcelo sa mi tam s nimi tlačiť.

Zahľadela som sa na oltár. Raz sa tu budem vydávať aj ja. Možno. No neviem si sama predstaviť ako nevestu. Neviem či by som sa vôbec dokázala postarať o domácnosť, manžela či deti. Veď som v tomto úplne neschopná. A navyše vôbec nechcem byť žienka v domácnosti. Chcem si vybudovať kariéru. Neviem presne akú ale chcem. Hah a navyše ktorý chlap by si ma vzal?

„Frey?" Jaydenov hlas prerušil moje myšlienky a ja som k nemu stočila hlavu. „Poďme," pousmial sa a ja som len prikývla. Kráčali sme vedľa seba a jeho prsty sa jemne obtreli o tie moje. Preplietla som si prsty s tými jeho a periférne som videla ako sa nad tým pousmial.

Pod schodmi na nás čakali ocko a Trevor. Ach no super. Vôbec naňho nemám teraz náladu. A keď som si všimla ako niečo horlivo hovorí otcovi, začala som mať neblahé tušenie.

„Jayden, choďte popredu, potrebujem s Freyou niečo prebrať!" prižmúril na nás otec oči hneď ako sme zastavili pred ním. Jayden na mňa pochybovačne pozrel a ja som len prikývla. Pustil moju ruku a spolu s Trevorom smerovali do sály, hneď oproti kostolu. Hah šikovne vymyslené čo? Otec si len povzdychol a premnul si koreň nosa.

„Prisahala si, že s ním nič nemáš!" káravo na mňa pozrel a ja som sa zamračila. „Len sme sa držali za ruky, neznamená to hneď, že spolu niečo máme," stisla som pery a on len pokrútil hlavou. Žeby vedel o tom čo sa stalo v tej izbe? Nie. Nikto nás tam predsa nevidel. „Nie je to chalan pre teba, Frey!"

„Ak ide o tie tetovania, už som ti pove-"

„Nejde o tetovania!" prerušil ma a ja som si založila ruky na hrudi. „Tak o čo teda?"

„Freya, zlatko. On proste nie je tvoj typ. Nie je to práve dobrý chalan, ak vieš ako to myslím,"

„Nie, neviem otec. Vôbec ho nepoznáš!"

„A ty snáď hej? Po ani nie troch mesiacoch?!"

„Viem o ňom dosť aby som si uvedomila, že jeho výzor zlého chalana je len sprostá maska. Je to silný človek. A úprimne tak trochu ho obdivujem, že sa dokáže vôbec usmievať a to viem iba časť z jeho ťažkého života.

Vieš, že vyrastal v domove? Bez rodičov? Vieš, že nemá kam ísť na Vianoce? Vieš že jediný človek, ktorého kedy miloval sa mu tiež otočil chrbtom? Nevieš oci. Tak ho prosím nesúď!" vydýchla som a chcela ho obísť, no on len zachytil môj lakeť.

„Freya nechcem sa s tebou hádať. Uznávam, nepoznám ho. Ale neklam mi. Máš s ním niečo?" hľadel mi priamo do očí a ja som iba sťažka prehltla. „Sme priatelia oci. A nič viac nebudeme, lebo ani jeden z nás nechce vzťah," snažila som sa naňho upokojujúco usmiať, no vnútri som zacítila bolesť z tvrdej reality.

Nikdy nebudeme spolu. Nemala by sme sa tajne bozkávať na starom gauči. Sme predsa iba kamaráti. „Bude to znieť zle ale som rád," krátko sa zasmial a ja som nad ním len pobavene prevrátila očami.