Crazy for This Girl

1

„Budem v poriadku oci!" ozvala som sa mu do telefónu, zatiaľ čo som kráčala vysokoškolským kampusom. Viete aké to je trápne rozprávať sa s otcom, keď všetci pekný chalani na vás pozerajú? Ja nie. Každý moju prítomnosť úplne ignoroval a to je na vysokoškolskom živote to najlepšie, stanete sa neviditeľným. To je pre niekoho, kto celú strednú prežíval jednu drámu za druhou a každý ho poznal, nie pod práve dobrým menom, naprosto dokonalé.

Bola som obklopená taškami, za sebou som tiahla ešte jeden kufor a vyzerala som ako ovešaný vianočný stromček po piatich hodinách v lietadle, kde sa musel pučiť medzi tučným Američanom a staršou pani, ktorá mala neuveriteľne silný parfum. A navyše sa mi Sheera neustále mrvila v taške a ja som z toho začínala byť nervózna. „Ja viem Freya, ale musíš pochopiť, že mám o teba strach. Moje dievčatko ide samo do sveta!" povzdychol si otec a ja som len prevrátila očami. „No...je tu okolo mňa najmenej tisíc ľudí, nemyslím, že som sama!" zasmiala som sa, keď zrazu do mňa niekto narazil a mne tašky spolu s mobilom vypadli na zem. „Kurva!" zakliala som a okamžite sa pre ne zohla. Okolo mňa prefrčalo množstvo ľudí na skateboardoch.

Mobil som zdvihla ako prvý. „Budem sa tváriť, že som to slovo nepočul. Čo sa deje?" opýtal sa okamžite. „Len nejaký skejťáci " uchechtla som sa a on si odfrkol. „Keby tam som, už sú vo väzení!" zamrmlal si a ja som sa rozosmiala. „Oci!" pobavene som zvolala a konečne si zdvihla všetky tašky a vošla do budovy internátov. „Mama by bola na teba pyšná," zašepkal a ja som prekvapene zastavila. On predsa nikdy nespomína mamu. „Ďakujem. Budem musieť končiť, maj sa! Ľúbim ťa," povedala som rozrušene, ukončila som hovor a mobil som si zastrčila do saka. Prešla som k slečne za stolíkom s papiermi v ruke. Nad ňou svietil nápis Registrácia. „Ahoj?" opatrne som sa ozvala a ona na mňa okamžite otočila hlavu. „Ahoj vitaj na Munslidskej Univerzite, tvoje meno?" energeticky sa postavila a prešla ku mne. „Ehm..Freya Rodgersová!" usmiala som sa a ona ponorila nos do svojich zložiek. ,,Freya..Freya..Freya..ach tu je Rodgersová! Panebože, vážne ti dali takéto meno?!" šokovane na mňa pohliadla a ja som len prikývla. „Každý ma volá Freya," prikývla som sama sebe a ona chápavo pokývala hlavou. „Máš izbu 209, Freya!" usmiala sa na mňa a ukázala mi smer. Rozlúčila som sa s ňou a pobrala sa chodbou, ťahajúc za sebou všetky tie tašky.

Konečne som sa cez tie schody vytrepala až do štvrtého poschodia a zastavila pred dverami 209. Skúsila som dvere otvoriť a boli odomknuté. S hlbokým nádychom som otvorila dvere a v duchu sa modlila. Prosím nech je moja spolubývajúca fajn baba! Prešla som malou chodbičkou a ocitla sa v neveľkej izbe s dvoma posteľami a pár kúskami nábytku. Nebolo to až také strašné, ale tak, univerzita je na úrovni, čo som čakala? „Čau!" ozvalo sa za mnou a ja som sa šokovane otočila. „Hej dievča Keep calm!" zasmiala sa červenovláska za mnou a ja som sa mierne pousmiala. „Som Luana, ale väčšina ľudí ma volá Lu alebo Lua!" nastavila ku mne ruku. „Freya!" potriasla som si s ňou rukou a ona sa len zasmiala. „Tak Freya! Čo už ťa očaril nejaký univerzitný chlapec?" Zvalila sa na svoju posteľ a ja som sa teda vybrala k tej napravo. Tašky som zo seba pozhadzovala a zvalila sa na posteľ, až potom som jej odpovedala. „Nie som ten typ, ktorý by kvôli chalanom zabíjal. Ani nevedia, že existujem, takže ich neriešim!" Mykla som plecom a ona na mňa prekvapene pozrela. „Tam odkiaľ si po tebe chalani nešli?" Prekvapene si ma premerala. „Ani nie. Možno kvôli otcovi. Je šerif a nerád ma vidí v prítomnosti druhého pohlavia!" Zasmiala som sa no ona sa ku mne nepridala. „Tak to si to musela mať kruté!" „Nie náhod-" „Ešte, že teraz máš mňa, ktorá ma preštudovaní celý kampus! A ver že tu chalani stoja za hriech!" „Koľko si už tu?" zamračila som sa prekvapene. „Tak tri dni?" mykla plecom a zdvihla sa. Prekvapene som si ju celú premerala. Vyzerala ako jedno z tých dievčat z internetu, s dokonalou postavou, červenými vlasmi, perfektnou tváričkou a pár tetovaniami po rukách, oblečená v rockerskom štýle. Už sa nečudujem, že jej záľubou sú chlapi. Vždy som túžila byť jedno z takýchto dievčat, ale som dievča z malého mestečka a tam takéto veci tolerované nie sú. Viete, zastaralé mesto, zastaralé názory.

Im sa zdali výstredné už aj moje zvláštne blonďavo-ryšavé vlasy. A ja snáď môžem za to, ako som sa narodila? Pomaly som vybaľovala základné veci, predsa len radšej skôr ako neskôr. „Prosím ťa, sranduješ? Hádam nebudeš hneď prvý deň len vybaľovať! Pod prevediem ťa po kampuse!" nadšene zvolala a ja som len pokrútila hlavou. „Díky, ale nie. Radšej dnes zostanem dnu," pousmiala som sa a ona prekvapene nadvihla obočie. „Aha, fajn," zamračila sa a s mierne ohrnutou perou zmizla z izby. Sťažka som vydýchla a posadila sa na posteľ. Nechcela som si ju pohnevať, ale nemám chuť nikam ísť. A myslím, že som si pri tom útoku 'skejťákov' ublížila. Fakt super. Začula som naliehavé mňaukanie a až potom mi napadlo, že som zabudla na Sheeru. Okamžite som ju vytiahla z tašky a ospravedlňujúco na ňu pozrela. „Prepáč maličká," zamumlala som a hneď som ju poškrabkala za uškom. Sheera je tak trochu spomienka na domov, nemohla som sa jej len tak vzdať. Musela som ju prepašovať zo sebou. „Tak si to tu obzri," zasmiala som sa sama nad sebou. Predsa len, rozprávam sa s mačkou, asi nie som úplne v poriadku. Položila som ju na zem a ja som sa opäť pustila do vybaľovania. Bolo to zvláštne, celý život som bola zvyknutá na jedno a to isté prostredie. A teraz som tu. Na univerzite. Sama. Ešte som vytiahla mobil a napísala Annie, mojej najlepšej kamarátke, že som došla v poriadku a chýba mi. Síce sme sa pred odchodom pohádali, no nechcem ju stratiť, je to moja jediná kamarátka. Ale myslím, že každý by sa nahneval. Toto sme dohadovali celú strednú. Ako pôjdeme spolu na výšku, budeme spolubývajúce budeme si užívať život. A ona si nájde chlapa a všetko sa zmení. Vraj ostane a otvoria si kaviareň. Neberte ma zle, prajem jej to. Len tu teraz musím byť sama. A nemám rada samotu.