Rooseveltská stredná škola v Seattli sa môže pýšiť najlepším baseballovým tímom v meste, múdrymi študentmi z matematického a dramatického krúžku, ale taktiež aj elitou bohatých detí, ktoré sa navonok zdajú ako nedotknuteľní a bezchybní.
Alissa St...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Keď mi dnes ráno brat skákal po posteli a napodobňoval zvuk môjho budíka, čím sa postaral o jedno z najhorších rán môjho života, nemala som ani len tušenia o tom, ako mi dnešný deň zmení život. Vlastne som nikdy neverila tomu, že zo strednej školy raz hrdo odídem ako jedno z tých populárnych deciek, ktoré sa bezprostredne starajú o to, aby boli tieto časy pre všetkých nezabudnuteľné.
Niežeby som po tom obzvlášť túžila, popravde, radšej sa uskromním so životom neviditeľnej sedemnásťročnej študentky, ktorá nemusí riešiť klebety a intrigy, nemusí sa obliekať ako z magazínu len preto, aby nepoškodila svoju reputáciu alebo snáď preto, aby sa zapáčila nejakému nafúkancovi, ktorý sa s ňou aj tak len vyspí a potom ju odkopne. Nie. Naozaj nič z toho som nepotrebovala, práveže som sa väčšinu času snažila týmto ľuďom čo najviac vyhýbať. Smrdeli len samé problémy.
Mne stačil Arwen, môj najlepší kamarát, u ktorého som nemusela mať obavy z toho, že mi bodne dýku do chrbta pri každej možnej príležitosti.
"Mama, Alissa ešte stále leží v posteli!" ozval sa domom piskľavý hlas môjho brata Brandona, človeka, ktorý mi už trinásť rokov neúprosne ničí život.
Radšej som sa rýchlo vyhrabala z postele skôr, ako sem stihla nabehnúť moja mama a nakričať po mne, že mám pohnúť zadkom.
Obliekla som si čierne roztrhané džínsy alebo skôr veľké diery s občasnou čiernou rifľovinou, biele tielko a oversize čiernu košeľu. Ja a tmavé farby sme jednoducho najlepší priatelia, ale to bude tým, že som bola vždy pre všetkých neviditeľná.
Keď ste vyšli von, videli ste farebný svet. Zelené stromy a tráva, budovy a autá v rôznych farebných variáciach, ľudí s farebnými odevmi, no a potom som tam bola ja. Dievča s bledou pokožkou, tmavými šatami a havraními vlasmi. Medzi ľuďmi som doslova svietila. Avšak ja som nevyhľadávala pozornosť druhých ľudí, naozaj som nebola ten typ človeka. Len mi stačilo, že som bola niečim atypická a ľudia si ma nemýlili s nikým iným.
Po rannej hygiene som zliezla dole schodmi do jedálne, kde sa na mňa usmievali hrianky s rozpusteným maslom a kakaom v mojej obľúbenej šálke s Grinchom. Rýchlo som to do seba nahádzala aj bez toho, aby som sa posadila za stôl, Grinchov obsah som do seba vyliala a všetko som zaniesla do drezu. Mama pobehovala po kuchyni ako šialená so zásterou okolo pása, lebo dnes bol jej veľký deň – mala sa stretnúť s kupcom, ktorý chcel odkúpiť jeden z jej obrazov.
Venovala som jej vďačný bozk na líce. "Vďaka za raňajky, mami."
Mama sa otočila od sporáka a prekvapene sa na mňa pozrela, no skôr ako stihla reagovať, sa z jedálne ozval Brandonov krik. "Mama, Alissa mi zožrala raňajky!"
Oh.
A ja krava som si seriózne myslela, že dnes ráno mysleli aj na mňa.
"Brandon, prestaň vrieskať, bolí ma z teba hlava!" hundrala mama nervózne. "Alissa, zlato, mohla by si dnes vziať svojho brata do školy? Začala som variť pre istotu skôr a nie som si istá, či to stihnem. Veľmi by si mi pomohla."
