Rooseveltská stredná škola v Seattli sa môže pýšiť najlepším baseballovým tímom v meste, múdrymi študentmi z matematického a dramatického krúžku, ale taktiež aj elitou bohatých detí, ktoré sa navonok zdajú ako nedotknuteľní a bezchybní.
Alissa St...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
S Darrellom to bolo namáhavejšie, než som si myslela. Dúfala som, že len nasadneme do jeho auta a všetko si vysvetlíme a potom si jednoducho každý pôjdeme svojou cestou. Ani vo sne by mi nenapadlo, že ma odvezie niekam mimo mesta a nebude mi chcieť prezradiť, kam ideme. Vôbec som mu neverila a najhoršie na tom bolo, že čím viac času som s ním trávila, tým viac vo mne vyvolával obavy. Ani neviem prečo, možno to bude tým, že z neho sálala negatívna energia a cítila som v jeho blízkosti istý chlad, ktorý z neho akoby vyžaroval. Ak by som bola veľkou fanúšičkou Twilight ságy, verím, že by som si myslela, že je upír.
Ale vzhľadom na to, že v nič také neverím, tak si myslím, že Darrell je len záhadná ľudská bytosť, ktorá nemá žiadne city.
"Nemám dobrý pocit," nalomila som ticho medzi nami, ktoré mi začínalo prekážať.
Darrell toho nikdy veľa nenahovoril, hoci som s ním veľa času netrávila, ale keď sme spolu sedeli v jednom aute a nebolo zapnuté dokonca ani rádio, cítila som sa trochu nesvoja. Radšej by som sa s ním hádala, čokoľvek, ale jeho mlčanie ma doslova týralo. Možno najmä preto, že som nevedela, o čom sa chcel so mnou rozprávať. Samozrejme, svoje dôvody som poznala, lenže on tiež vyzeral, že so mnou chcel niečo prebrať. A ja som naozaj netušila, čo to mohlo byť.
"Z čoho konkrétne?"
Prekvapilo ma, že odpovedal. Hoci otázkou. A čo ma prekvapilo ešte väčšmi, bol jeho krátky pohľad plný nečitateľných emócii, ktorý mi daroval. Vyzeralo to však, že ho moja poznámka pobavila.
"Mohli sme sa jednoducho porozprávať na parkovisku a mali by sme to dávno za sebou," prehodila som, no znela som viac nervózne, než som pôvodne chcela dať najavo.
"Nemal som pocit, že sa niekam ponáhľaš," povedal a pohľadom zablúdil k mojej nohe, ktorou som nevedomky kmitala hore-dole. "Alebo si snáď nervózna?"
"Nie som," vyhŕkla som až prirýchlo a prihlasno, vďaka čomu som úplne zvrhla svoje klamstvo. "Nie som nervózna, len. . . radšej by som zostala na nejakom mieste, ktoré poznám a odkiaľ sa môžem bezpečne dostať domov."
"Myslíš si, že ťa niekde vyložím a nechám ťa tam?" opýtal sa pobaveným tónom, no jeho tvár bola stále neutrálna. "V školskom areáli som zostať nechcel, nikdy nevieš, na koho tam narazíš. A iné miesto, kde by nás nikto neotravoval, nepoznám. Jedine, že by si ma chcela pozvať k sebe domov."
Z mojich úst vyšiel divný zvuk v podobe smiechu. "To ani náhodou."
Zvyšok cesty sme mlčali. Našťastie sme zastali o necelých päť minút, takže som nemusela nervózne poklepkávať nohou ďalšiu polhodinu. Čo bolo však zvláštne, bol fakt, že sme sa nachádzali v opustenej časti mesta, kde ľudia nebývali už takmer dvadsať rokov. Táto časť mesta bola najviac zasiahnutá tornádom asi rok predtým, než som sa narodila a odvtedy nikto nejavil o tieto polorozpadnuté budovy záujem. Niet divu.
