Rooseveltská stredná škola v Seattli sa môže pýšiť najlepším baseballovým tímom v meste, múdrymi študentmi z matematického a dramatického krúžku, ale taktiež aj elitou bohatých detí, ktoré sa navonok zdajú ako nedotknuteľní a bezchybní.
Alissa St...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Čakala som na Jessie a Arwena, opretá o zábradlie, ktoré ohraničovalo naše školské ihrisko. Ako vždy, ani dnes nebolo prázdne. Tréner sa ma síce snažil vyhodiť, ale keďže chalani na ihrisku sa neustále hádali a sácali do seba, nemal príliš veľa času zaoberať sa mnou. A mne, našťastie, odpadla matematika, takže som mala skoro hodinu času. Jessie má matiku so mnou, ale povedala, že pôjde počkať na Arwena pred telocvičňu.
"Adamms!" kričal tréner po Ashtonovi, ktorý práve päsťou vrazil nejakému chalanovi do tváre. Myslím, že sa volá Oscar a je tak minimálne o dve hlavy nižší od Ashtona. "Adamms, bitky u nás v tíme netolerujeme!"
Ashton sa k nemu otočil a musím priznať, že ak by som bola teraz na trénerovom mieste, asi by som začala utekať a nezastavovať sa. Ashtonovi totiž z očí sršali blesky. Vyzeral ako nasratý býk, ktorý sa rozbehne a neľútostne začne ničiť všetko okolo seba. Nikdy som nevidela nikoho takto rozčúleného.
"Toto je už tretíkrát za tento týždeň! Zopakuje sa to ešte raz a letíš z tímu, rozumel si? Hovorím to naposledy!"
"Serem na vás! Serem na tento skurvený tím a na túto skurvenú školu! Padám odtiaľto," zvreskol Ashton, vyzliekol si dres jedným rýchlym pohybom a šmaril ho na zem. Keď opúšťal ihrisko, prešiel pri tom popri mne a prepichol ma nevraživým pohľadom. Radšej som sa pozrela pred seba a počkala, kým zájde do budovy školy. Periférnym videním som totiž spozorovala, ako sa za mnou ešte párkrát otočil.
"Ashton je vážny diabol, však?" začula som známy hlas spoza mňa. Keďže som ho nevedela priradiť k tvári, otočila som hlavu a spoznala som nízke čiernovlasé dievča, ako pomaly kráča ku mne. Keď už stála vedľa mňa, oprela sa o zábradlie a uprela na mňa zrak. "Tak čo, ako dopadlo vaše rande?"
"Čo odo mňa chceš, Katherine?" štekla som odmerane. Teraz som naozaj nemala náladu na jej blbé reči.
"Si nahnevaná," skonštatovala sama pre seba a uškrnula sa. "Takže ťa tam predsa len vzal. Ako sa ti páčilo Múzeum umenia?"
"Nedostali sme sa tam, pretože rovno z klubu sme skončili uňho doma," zaklamala som a v duchu som sa nad svojím hereckým výkonom musela hrdo potľapkať po pleci.
"Oh, takže si nevidela tú povestnú sochu Budhy postavenú pri okne? Škoda, Cedric to na nej vie pekne rozbaliť," vyhlásila provokatívne. "A to netvrdím len ja. Skús sa opýtať svojej kamošky Olivii."
Toto ma zaujalo.
"Čože?"
Katherine sa rozosmiala. "Ty ma fakt nepoznáš, mám pravdu?"
Zažmúrila som na ňu a podozrievavo si ju premerala pohľadom. "Mala by som?"
"Pozri, viem, že ma práve teraz neznášaš, ale chcela som ti len otvoriť oči. Ty Cedrica nepoznáš," hovorila monotónne, čo vo mne vyvolalo pocit, že je ku mne úprimná. Ale človek nikdy nevie. "Ani nikoho z tých ľudí, s ktorými sa stretávaš. Ja viem, čo cítiš. Myslíš si, že máš všetko – skvelých kamarátov, krásnych chlapcov, ktorí chcú tvoju pozornosť, stovky dalších študentov, ktorí by zabíjali, aby boli teraz na tvojom mieste. Ale všetko toto skončí rovnako rýchlo, ako to začalo. A ty skončíš so zlomeným srdcom, oklamaná a zneužitá."
