Rooseveltská stredná škola v Seattli sa môže pýšiť najlepším baseballovým tímom v meste, múdrymi študentmi z matematického a dramatického krúžku, ale taktiež aj elitou bohatých detí, ktoré sa navonok zdajú ako nedotknuteľní a bezchybní.
Alissa St...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Počasie na nasledujúci víkend hlásilo slnko. Možno aj to bol dôvod, prečo sa Lydia so Cedricom rozhodli usporiadať chatu zrovna vtedy. Našťastie už bude apríl, čo znamená, že dni sa pomaly začnú otepľovať. I keď milujem zimu najmä kvôli sviatkom a mojim narodeninám, no už mi začínala naozaj liezť na city. Musela som všade chodiť naobliekaná, nemohla som nosiť tenisky a ani sa príliš líčiť, lebo makeup daždivé seattlovské počasie nie vždy zvládal. Bolo to únavné.
Bol utorok a ja som si hádzala veci do kufra, ktoré som si mala v pláne cez víkend zobrať so sebou. Väčšina oblečenia bola už o čosi tenšia než veci, ktoré som nosila doposiaľ. Hoci som si bola vedomá toho, že stále nie je leto, nemohla som sa dočkať, kedy nebudem musieť mať na sebe štyri vrstvy oblečenia.
"Moja sestra sa práve snaží utiecť z domu," začula som šepot spoza mňa, ale keďže som vedela, aký inteligent tam stojí, neunúvala som sa otočiť. Bolo mi jasné, že sa zase rozpráva s tou jeho priblblou kamerou. "Ona si myslí, že ju nikto nevidí, ale detektív Brandie má oči všade."
Bola som akurát uprostred počítania môjho spodného prádla, keď v tom mi niečo dopadlo na rameno.
"Ruky hore! Máte právo nevypovedať. Všetko, čo poviete, bude na súde použité proti Vám!" zahlásil Brandon autoritatívne.
Kúsok látky visiacej na mojom ramene som spoznala ihneď – boli to moje nohavičky so Zajacom Bugsom. Presne tie, ktoré mi chýbali do počtu!
"Môžeš mi vysvetliť, čo robíš? A kde si vzal moje nohavičky?" zvýšila som hlas a pozrela na môjho brata stojaceho vo dverách. Ako som si myslela, v ruke držal kameru a mieril ju priamo na mňa.
"Hovorím, ruky hore! Máte právo nevypovedať. Všetko, čo poviete—"
"Čo to robíš? Môžeš prestať?"
"Tak to hovoria vo filmoch, nie? Keď niekoho zatýkajú. Povedal som to zle?"
Otrávene som si povzdychla a hodila sa na posteľ. "Ježiši, ty mi proste nevieš dať ani jeden deň pokoj!"
Brandon ma naozaj s tou kamerou prenasledoval denno-denne. Aspoň keby som mala chvíľu sama pre seba v kúpeľni, ale on mi koľkokrát aj tam drzo vošiel a vôbec mu nevadilo, že som sa chystala ísť sa osprchovať. Bohužiaľ sme tam nemali kľúč, lebo Brandon sa tam rád zamykal, keď sa hral na kaderníka a strihal si vlasy alebo sa snažil si oholiť bradu a fúzy, ktoré nemá. Mame to začínalo liezť na nervy, a tak ten kľúč vybrala a schovala.
"Čo tu po sebe zase kričíte?" pribehla k nám mama a ustarostene si ma prehliadla. Potom jej pohľad dopadol na môj kufor a všetky pohádzané veci okolo neho. "Ty sa niekam chystáš?"
"V nasledujúcej časti uvidíte," zašepkal Brandon a kameru namieril raz na mamu a potom zase na mňa.
"Budúci víkend idem na chatu s kamarátmi," oznámila som.
