Rooseveltská stredná škola v Seattli sa môže pýšiť najlepším baseballovým tímom v meste, múdrymi študentmi z matematického a dramatického krúžku, ale taktiež aj elitou bohatých detí, ktoré sa navonok zdajú ako nedotknuteľní a bezchybní.
Alissa St...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Je ťažké veriť človeku, ktorý vám dlhodobo klamal do tváre. Najmä ak je to osoba, ktorá vám má byť najbližšia. Pred ktorou nemusíte nič skrývať, lebo viete, že je tu pre vás. Pre ktorú tu chcete byť vy.
Nehovorím, že som s mamou mala najlepší vzťah. Sotva sme si po čase vedeli vybudovať vzťah matky a dcéry, nad priateľstvom medzi nami nikdy ani len nesvitalo. Nebolo mi to ľúto, pretože si myslím, že existuje určitá hranica medzi vecami, s ktorými sa dieťa môže zdôveriť svojmu rodičovi. Tie ostatné by pravdepodobne rodič nikdy nepochopil a nepodporoval. Ja som bola z tých, ktorá sa rozhodla žiť dva rozličné životy – život obyčajného dievčaťa s divadlom o jej perfektnej rodine a život skazenej tínedžerky, ktorá zámerne ubližuje ľuďom okolo seba. Jeden z tých životov bol situovaný konkrétne pod túto strechu, ten druhý výlučne len mimo nej. Dnes však nadišiel deň, kedy sa to najhoršie z oboch týchto životov, stretlo v rovnaký čas.
Nežiadala som až tak veľa. Aspoň si to myslím. Po tom, ako sa mama chovala v minulosti, som od nej čakala trochu viac úprimnosti. Nezaslúžila som si to snáď? Nezaslúžil si to Brandon? A čo bolo vlastne dôvodom, že to pred nami držala v tajnosti tak dlho? Že si za celých šesť mesiacov nedokázala nájsť zopár minút na to, aby sa nám priznala?
Neviem, ako by som reagovala, keby mi to jedného dňa len tak oznámi pri obede. Nebola by som nadšená a určite by som si nemyslela, že to, čo robí, je správne. Ale rozhodne by to nebolelo tak, ako to bolí teraz.
"Ty mi vôbec nevenuješ pozornosť," ozval sa urazený Brandon rozvalený na gauči vedľa mňa. Vrátila som sa späť do reality, pozrela na obrazovku notebooku na jeho nohách, na ktorom svietili upútavky z nejakého videa, ktoré natočil na jeho kamere. Mal za úlohu natočiť nejaké šťastné momenty a urobiť z toho krátky film. Pred týždňom sa totiž prihlásil na filmový a fotografický krúžok.
"Prepáč, na malý moment som sa zamyslela," potriasla som hlavou a zadívala sa na obrazovku. Práve tam bol vysmiaty Brandon s jeho kamarátom, Johnom. "Už sa ti venujem. Pusti to."
"No, vlastne to je celé," mykol plecami, zaklapol notebook a oprel sa tak, aby bol otočený čelom ku mne. "Nechceš mi povedať, čo ťa trápi? Aj keď ťa v skutočnosti nemôžem vystáť, ale som zvedavý."
Zasmiala som sa. Najradšej by som mu všetko povedala, veď už nie je malý chlapec, no nemôžem. Počkám, kým sa mama vráti domov a porozprávam sa najskôr s ňou. Potom sa to dozvie aj on. Má na to plné právo.
"Kedy sa vráti mama?" zmenila som tému.
"Neviem. Ani mi nepovedala, kam ide. Ale nechala nám jedlo, nie si hladná?"
"Nie," pokrútila som hlavou. Jedlo bolo posledné, na čo som teraz myslela. "No, ale aspoň, že už sa nebojí ťa nechávať samého. Ak teraz odídem, zvládneš to tu ešte chvíľu?"
