Rooseveltská stredná škola v Seattli sa môže pýšiť najlepším baseballovým tímom v meste, múdrymi študentmi z matematického a dramatického krúžku, ale taktiež aj elitou bohatých detí, ktoré sa navonok zdajú ako nedotknuteľní a bezchybní.
Alissa St...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
"Dúfam, že tie placky nie sú príliš prihorené," prerušila mama napäté ticho, ktoré medzi nami vládlo už hodnú chvíľu.
S Brandonom sme mlčali, odkedy nás mama zavolala k stolu. Už sa dlhšiu dobu správala zvláštne, takže nám obom bolo jasné, že pred nami niečo skrýva a teraz je ten moment, kedy nám svoje tajomstvo odhalí. Neskôr som už ale začala pochybovať, že sa na to skutočne chystá, nakoľko tu celý čas trepala blbosti o tom, ako zabudla recept, že by pre nás mala variť častejšie a podobne. Vraj objednávať si jedlo každý deň nie je cesta. Kiežby vedela, že Brandonovi dovolím niečo objednať len dvakrát do mesiaca, hoci to neuznávam a inokedy sa vždy snažím niečo navariť. V kuchyni som fakt ľavá.
"Sú dobré," zamumlala som s plnými ústami. "Už dlho si pre nás nič takéto neuvarila. Čím je dnešok tak špeciálny?"
"Ja len. . ." mama naprázdno otvorila ústa a váhavo na mňa pozrela. Netrpezlivo som čakala, čo z nej vypadne a bola som si istá tým, že Brandon tiež. "Ja len, že si mala vo všetkom pravdu. Nie som najlepšia matka. Keď si bola malá, radšej som sa rozhodla vybudovať si kariéru, ako starať sa o vlastné dieťa."
Bol to zvláštny pocit, počúvať ju, ako si konečne priznáva chybu. Kedykoľvek sme sa o tom rozprávali, robila zo seba obeť a tvrdila, že ťažko drela pre nás. Chcela, aby sme sa mali dobre. Problém bol však v tom, že človeku, ktorý nezažil detstvo bez matky, sa to povie ľahko. Ona si ani nevedela predstaviť, ako som žiarlila na ostatné deti v škôlke, ako veselo rozprávajú o svojich rodičoch. Ako ich každý deň dovezú aj vyzdvihnú. Žiarlila som na deti, ktoré som stretávala na ulici, ktoré sa držali s ich mamou za ruku, s ktorými sa mal kto učiť písať, čítať či bicyklovať sa.
Nemôžem povedať, že ja som bola o tieto veci ukrátená, lebo by to bola lož. Teta Stella bola dobrý človek. Starala sa o to, aby som mala všetko, čo som si priala – kupovala mi oblečenie s obrázkami Disney princezien, najnovšie hračky, naučila ma nakresliť žirafu, s čím som dlho bojovala a tiež ma naučila šiť. Na všetky moje narodeniny mi upiekla tortu a zúčastnila sa každého jedného školského predstavenia, v ktorom som vystupovala. Aj mama občas na nejaké prišla, ale len málokedy mala na mňa čas. Na narodeniny mi zvykla posielať pohľadnicu a darček, no oveľa viac by ma potešilo, ak by bola v ten deň so mnou.
Joseph, tetin priateľ, ma naučil bicyklovať, korčuľovať, plávať a párkrát ma vzal na rybačku. Bol mi ako druhý otec, zatiaľ čo môj biologický trávil čas v baroch s kamarátmi a opíjal sa do bezvedomia. Preto ho ku mne väčšinou nepúšťali. Teta Stella mi vždy hovorila, že môj otec je zviera a zvieratá do bytu nepatria.
A tak sa z neho stal bezdomovec.
"A teraz? Čo robíš teraz?" štekla som, keď som sa myšlienkami vrátila späť do nášho aktuálneho domu s mojou mamou a nevlastným bratom. V tej chvíli sa ma už začínal zmocňovať hnev, lebo som presne vedela, akým smerom sa tento rozhovor začne uberať – o mňa sa musela starať teta Stella, lebo mame sa začínala rozbiehať kariéra a teraz si jednoducho musí udržať klientov, ktorý jej pomáhajú predať jej obrazy za vysoké ceny. Vždy všetko otáčala tak, aby tou obeťou bola ona.
