Rooseveltská stredná škola v Seattli sa môže pýšiť najlepším baseballovým tímom v meste, múdrymi študentmi z matematického a dramatického krúžku, ale taktiež aj elitou bohatých detí, ktoré sa navonok zdajú ako nedotknuteľní a bezchybní.
Alissa St...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Kým Darrell prikladal drevo do krbu, ja som sa neprestávala snažiť nájsť tú deku. Prehľadala som prízemie a dve izby na druhom poschodí, ale nikde nebola. V tretej izbe bola cez kreslo prehodená biela hladká kožušina, ktorú som si napokon bez váhania zobrala. Vrátila som sa na prízemie do obývačky, kde Darrell sedel na zemi a neprítomne sa zapozeral do ohňa. Môj príchod ho ale prebral z tranzu, otočil sa ku mne a pousmial sa, keď si všimol, čo držím v ruke.
"Postav sa," prikázala som mu. Hoci chvíľu zjavne nechápal, čo od neho žiadam, poslúchol ma. Položila som kožušinu na zem, tou jemnou časťou nahor a sadla si na ňu. "Takto to je omnoho lepšie."
"Myslel som, že sa ňou chceš zakryť," povedal, zatiaľ čo sa snažil pohodlne usadiť vedľa mňa. Našťastie bola kožušina dostatočne veľká pre nás oboch.
"Chcela som, ale už mi nie je taká zima," zaklamala som. Vlasy mi síce stihli vyschnúť a čaj ma tiež celkom zahrial, no stále som mala ľadové ruky aj nohy. Objala som si odhalené nohy, aby si Darrell nevšimol, že mám husiu kožu a radšej som sa rozhodla čo najrýchlejšie zmeniť tému. "Prečo si si dával kávu tak neskoro?"
"Pili ste," odvetil jednoducho, no mne to ako odpoveď nestačila. Vlastne som vôbec nerozumela, čo sa mi tým snaží povedať. Očividne si však môj výraz všimol, lebo pokračoval. "Keď vidím niekoho piť, mám potrebu piť aj ja. Vždy si spravím radšej kávu, dosť mi to pomáha."
Týmto mi pripomenul môjho otca, ktorý ma každý druhý deň posielal do obchodu, aby som mu kúpila kávu. Mama mu to časom chcela zakázať, lebo tvrdila, že vypiť toľko káv denne nie je v poriadku. Vtedy som to ešte celkom nechápala, mala som jedenásť a zväčša sa snažili predo mnou nehádať. V tej dobe som už žila s mamou, v práci sa jej darilo a konečne mala svoju dielňu, takže bola sama sebe šéfkou. Teta Stella nás však navštevovala veľmi často, kým sa s Josephom neodsťahovali do Texasu.
"Chápem," krátko som prikývla s myšlienkami stále pri mojom otcovi. "Spomínam si, že aj môj otec to mal podobne. Za deň vypil niekedy až šesť káv."
Darrellove oči sa pri zmienke môjho otca zaujato zapichli do tých mojich. "Tvoj otec?"
Prekvapene som zažmurkala pri plnom uvedomení si, že som práve dobrovoľne spomenula môjho otca. Nečudujem sa, že bol Darrell taký prekvapený, sama som nevedela, že budem niekedy schopná o ňom hovoriť pred cudzími ľuďmi. Nerada som o ňom hovorila, lebo sa mi vždy vybavilo moje detstvo a ako ťažko som znášala, keď ho mama vyhodila z domu. Najprv to bola teta Stella, ktorá sa nás snažila rozdeliť a potom mama, ktorá trvala na tom, že otca miluje, no jednoducho už nemohla mať na krku opilca a živiť ho do konca jeho života. Otec ma potajme chodil navštevovať po vyučovaní ešte dva roky po tom.
"Áno," odsekla som monotónne. Zľakla som sa, že sa začne vypytovať viac, a tak som v rýchlosti zo seba vysypala: "Mimochodom, čo ty a Jess?"
