Rooseveltská stredná škola v Seattli sa môže pýšiť najlepším baseballovým tímom v meste, múdrymi študentmi z matematického a dramatického krúžku, ale taktiež aj elitou bohatých detí, ktoré sa navonok zdajú ako nedotknuteľní a bezchybní.
Alissa St...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Jarné prázdniny sa skončili, čo znamenalo jediné – brána do pekla s krycím názvom škola, sa znova otvára. Kiežby som sa tomu jednoducho mohla vyhnúť ako ostatní študenti, ktorí pred rodičmi predstierajú nádchu alebo teplotu a rodič ich bez akéhokoľvek podozrenia nechá doma, ešte si kvôli nim vypýta voľno z práce, aby im mohol variť teplé čajíky a nosiť lieky až do postele. U mňa doma to tak nefungovalo.
Keď som sa včera pokúsila presvedčiť mamu, že ma nepríjemne škriabe v hrdle a že sa cítim nevoľno, najprv mi verila. Ale povedala, že ak sa to do zajtra nezhorší, do školy pôjdem. Vraj nebudeme vymýšľať kvôli chvíľkovej nevoľnosti. Preto som prišla s unikátnym nápadom, ktorý prestal byť unikátny, akonáhle som dnes ráno začala predstierať horúčku a mama trvala na tom, nech si zmeriam teplotu. Samozrejme, že pocelý čas stála nado mnou a ochranársky sa na mňa dívala. Nevedela som určiť, či mi nedôveruje, alebo sa jednoducho skutočne snaží byť dobrou matkou. Týmto však u mňa vyvolávala presne opačný dojem.
Nebolo to fér. Celé roky som do školy chodila s láskou, nepokúšala som sa vyhnúť škole ani jeden jediný raz, tak prečo som aspoň dnes nemohla zostať doma? Jeden deň by predsa nikoho nezabil! A ja by som, navyše, mala o čosi viac času premyslieť si, o koľkej pôjdem na obed a ktorými preľudnenými uličkami mám chodiť, aby som sa nestretla zoči voči s nikým z mojej, vlastne, z tej partii.
Harley mi neodpísala a ja som jej za to vlastne bola vďačná. Hoci mi v hlave vírilo nespočetne veľa otázok, teraz som na ne odpoveď naozaj nepotrebovala. Alebo možno nikdy. Nie som pripravená vedieť, koľko dalších zradcov som si pomýlila s priateľmi.
Do školy som dorazila bicyklom. Spomínala som na časy, kedy sme tak s Arwenom zvykli chodiť každé ráno spoločne. Kiežby sa dal vrátiť čas na to pokojné životné obdobie bez škandálov, tajomstiev a intríg, ktoré sú hlavnou súčasťou môjho terajšieho života. Kiežby som poslúchla Arwena a nikdy si ten prekliaty denník nevzala. Kiežby som nikdy slepo nedôverovala Harley Fanningovej, ktorá je známa svojou krutosťou. V skutočnosti som vždy premýšľala, prečo sa to o nej povráva, keďže som nikdy žiadnu jej zlú stránku nevidela. A to som s ňou trávila čas pomerne často. Tak dlho predstierala, že jej na mne záleží, že len hlupák by jej neveril.
Ale dosť bolo trápenia sa. Vymenovávať chyby, ktorých som sa v posledných mesiacoch dopustila, by bola záležitosť na dlho a toľko času som teraz nemala. Môj najväčší problém bolo premyslenie si každého jedného kroku, aby som nestretla nikoho známeho.
Odhodlane som sa nadýchla a vykročila do budovy hrôzy. Tušila som, že mám odtiaľ bežať čo najskôr, no snažila som sa nahovoriť si, že je všetko v poriadku. Bola som len paranoidná. Áno, v skutočnosti som každému ukradnutá a nikto si ma ani nevšimne. Som nenápadná ako myška a to nielen preto, že som oblečená celá v čiernom a dnes som si na seba nedala ani štipku makeupu. Jednoducho nie som pre nikoho zaujímavá.
