Rooseveltská stredná škola v Seattli sa môže pýšiť najlepším baseballovým tímom v meste, múdrymi študentmi z matematického a dramatického krúžku, ale taktiež aj elitou bohatých detí, ktoré sa navonok zdajú ako nedotknuteľní a bezchybní.
Alissa St...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
"Túto cestu poznám," prerušila som ticho, ktoré medzi nami prevládalo celú cestu od môjho domu. Hoci nemôžem povedať, že by mi prekážalo, nechcela som mlčať. "Spomínam si, keď sme tadiaľto išli naposledy a dovoľ mi povedať, že sa mi to absolútne nepáči. Prečo ma tam berieš už po druhýkrát?"
"Tentoraz to bude iné," sľúbil.
Zvyšok cesty som už radšej mlčala. V prvom rade by som mu mala byť vďačná, že ma nenechal čakať pred mojím domom ktovie ako dlho, kým sa moja mama alebo Brandon vrátia domov. Ani jeden z nich mi stále nebral telefón, Brandonov bol dokonca vypnutý, takže som nemala tušenia, kam sa mohli vypariť. Verila som však, že sa nič vážne nestalo. Ďalší šok v tomto dni by som už skutočne nezvládla.
Dom, pri ktorom sme onedlho zastavili, už nebola rozpradnutá budova s rozbitými oknami, zeleňou obrastenou po stenách a s veľkou dierou v streche. Bol to krásny, stredne veľký dom s veľkými presklenými dverami, ku ktorým viedla vydláždená cestička. Obklopovali ju čerstvo vysadené malé kríky. V streche, presne na mieste, kde predtým bola diera, sa teraz nachádzala ďalšia podkrovná izba s dlhými oknami. Na pravej strane domu bola menšia zastrešená terasa s posedením. Sedel tam starší pán, ktorému sa oči okamžite rozžiarili, keď na príjazdovej ceste zbadal Darrellovo auto.
"Čo to má byť?" bola jediná hlúpa otázka, na akú som sa zmohla. Vôbec som nerozumela, o čo tu ide. "Darrell, keď sme sem prišli asi pred dvoma mesiacmi, bola to jedna veľká ruina. Čo si urobil? Bola to tvoja práca? A kto je tamten pán, ktorý nás stále pozoruje?"
"Majiteľ domu," povedal len. Cítila som sa hlúpo, že sme vysedávali v aute pred cudzím domom, zatiaľ čo jeho majiteľ nás pri tom zjavne videl. Ale Darrell nevyzeral, že by ho to nejak trápilo, tak som sa snažila tváriť pokojne aj ja. "Nebola to moja práca. Vložil som do toho posledné peniaze, ktoré som zdedil po rodičoch."
"Oh," prikývla som chápavo, zatiaľ čo Darrell v okamihu otvoril dvere a vybral sa smerom k domu. S panikou som sa naňho dívala, snažiac sa prísť na to, čo robí a kam ide. Podišiel k pánovi, s ktorým sa pozdravil objatím. Vyzerali, že sa dobre poznajú. Možno až priveľmi dobre.
Moment. Posledné peniaze, ktoré zdedil?
Akonáhle význam jeho slov dorazil do centra môjho mozgu, vyletela som z auta ako víchor. Mala som chuť žiadať od neho vysvetlenie, no keď som sa pomaly priblížila, znelo to, že s tým pánom vedie už nejaký rozhovor. Zostala som teda stáť obďaleč, aby som na seba neupútala ich pozornosť a obzrela sa okolo seba. Nemohla som uveriť, že to tu v priebehu len pár mesiacov takto vyrástlo. Tento dom medzi ostatnými, starými, zničenými, doslova svietil. Narozdiel od susedných, tento priam kričal životom.
"A ty musíš byť to milé dievča, ktoré nášho neoblomného Darrella tak okúzlilo," vyhlásil odrazu starý pán s pohľadom upretým na mňa. Obišiel Darrella a vystrel predo mňa ruku so širokým úsmevom. Poviem vám, že je to celkom trápna situácia, keď si vás človek pomýli s niekým iným. Ale rozhodne som mu neplánovala vysvetľovať, že to milé dievča nie som ja, ale moja najlepšia kamarátka. Asi by ho to trochu poplietlo. A vlastne, koho by nie?
