Dragon Blood

Kapitola 117

,,Aurora!" kričal na ňu Peter.

Bežal po bojisku posiatom horiacimi mŕtvolami. Škerili sa na ňu, zo znetvorených úst im stekali pramienky krvi. Zo zamrznutej zeme vytŕčali polámané zvyšky zbraní. Videla hrot kopije, nespočet šípov, sekeru ktorej chýbala polovica ostria a rozlomený meč. Jeho vrch odstával do strán a so sčernenej ocele stúpal dym, ako by doňho udrel blesk.

Niečo udržalo jej pohľad. Žmúrila na zruinovaný kov. Tie drážky jej boli povedomé. Skĺzla pohľadom dolu, kde bola rukoväť zaseknutá do zeme.

Poskočil jej dych. To bol jej meč. Ako to bolo možné?! Jej meč sa nedal len tak zničiť!

,,Aurora!"

Zdvihla pohľad k miestu kde teraz Peter kríval cez pole mŕtvol. Kríval? Veď pred chvíľou bežal!

Za ním sa ako obrovský tieň vynoril čierny pes.

Obrovskému tvorovi z papule tiekli sliny a pri dopade masívnych láb sa zem zatriasla.Peter zavadil nohou o prilbu padlého bojovníka a spadol na zem. Tvár mal zamazanú od zmesice krvi a bahna.
Pes stál nad ním a zahryzol sa mu do chrbta. Zuby prešli cez brnenie ako by tam ani nebolo.Vykríkla a trhla sebou. Rozbehla sa ale nedostala sa ani na dva kroky keď sa jej do zápästí niečo zarylo. Šklbla rukou a cítila ako jej po dlani steká krv. Pozrela dolu. Bola reťazami pripútaná k zemi. Nevedela sa dopracovať k svojej mágii.

Petrov krik jej zvonil v hlave.

Pes zmizol. Aurora nemohla odtrhnúť oči od toho, čo z Petra zostalo. Zarývalo sa jej to do pamäte. Nikdy sa toho pohľadu nezbaví, bude ju prenasledovať do konca večnosti.

,,Je to tvoja vina," povedal hlas za ňou.

Otočila sa. Stál tam Peter, celý od krvi, plášť roztrhaný, brnenie preliačené a plné dier. Vyžarovalo z neho svetlo v prudkom kontraste s nenávisťou v jeho hlase.

Peter vybledol a zmizol. Nahradila ho Cass. Šmýkala sa po ľade a snažila sa dostať k nej. Zanechávala za sebou krvavé šmuhy.

Aurora k nej natiahla ruku najviac ako to len šlo.

Cass už bol iba dva metre od nej, keď sa ľad pod ňou preboril. Obe súčasne vykríkli a Cass zmizla v spenenej tmavej vode.

Aurora klesla na kolená a načahovala sa k diere.

Cass plávala pod ňou. Videla ju cez tenkú vrstvu ľadu. Jej koža bola modrobiela, pokrytá ľadom. Z mnoha malých škrabancov už ani nič netieklo.

Búchala do ľadu okovami na svojich zápästiach, aj jej brneli kosti. Na ľade však nebol ani škrabanec.

,,Je to tvoja vina," povedala Cass, bledá a žiarivá. Tiekli z nej vodopády a na zemi sa menili v ostrý ľad.

Natiahla k nej ruku, ale než sa jej dotkla, zmizla.

,,Aurora!" zakričal Karax.

Otočila sa tak prudko až sa jej okovy zarezali takmer až do kosti.

Nie. Toto sa nesmie diať! Musí sa to dať nejak zastaviť!

Karax dopadol nohou na zem. Zatriasla sa a vystrelila do vzduchu. Karax zmizol v oblaku ohňa.

Tá žiara jej pálila tvár, štípali ju oči. Keď oheň pohasol, nebolo tam nič iba popol.

,,Je to tvoja vina," zavrčal Karax pri jej uchu. Jeho koža sa odlupovala a menila v prach, len oči mu svietili ako dva žeravé uhlíky.

,,Je to tvoja vina," zopakovala Cass.

,,Je to tvoja vina," pridal sa aj Peter.

,,Sme mŕtvi," povedali naraz. ,,Je to tvoja vina."