Dragon Blood

Kapitola 84

Pri zmienke boja celý Zewat upadol do chaosu. Až vtedy si plne uvedomil akú nesplniteľnú úlohu dostal. Ukázalo sa však, že Nirazova spolupráca bola veľmi výhodná. Aj spolu s Jarinom dosiahli väčšie výsledky než ktorákoľvek iná skupina.

Evakuovali do jaskýň všetkých čo chceli odísť, dali zbrane tým čo chceli bojovať a dávku obilia tým čo chceli zostať vo svojich domovoch.

Na Petrovu nevôľu ich zostalo v meste obrovské množstvo. Neverili že by im Kráľovná chcela ublížiť. Ani presviedčanie od princa nepomohlo. Bolo to však ich rozhodnutie, nemohol ich odtiahnuť do bezpečia násilím.

Väčšina však súhlasila s tým aby išli aspoň ich deti.

Previezť veľké skupiny detí až do prístavu nebolo nič jednoduché. Museli sa vyhýbať plne naloženým vozom, panikáriacim ľuďom, mágom, rozčlapkanému snehu, bitkárom, zlodejom a rôznym iným nebezpečenstvám.Prístav nebol o nič lepší. Väčšina lodí sa snažila vyplávať na more kým to ešte šlo. Kapitáni sa snažili predať voľné miesto na lodi každému kto sa chcel dostať do skutočného bezpečia čo najďalej od mesta. Z mora sa vrátili rybári a predávali svoje úlovky. Všetko jedlo išlo na odbyt.

Väčšina detí nechápala čo sa deje. Zavalovali ho tonami otázok na ktoré nedokázal odpovedať. Prečo rodičia nejdú s nami? Ako dlho tam budeme? Prečo nemôžem bojovať tiež?

Asi štvorročné dievča mu viselo na krku a takmer nemohol dýchať. Ďalšie dieťa ho poťahovalo za plášť ako sa snažilo pritiahnuť jeho pozornosť. Musel si pripomínať že sú to len deti a nemôže si dovoliť na ne vybehnúť. Aj keď ho vytáčali za hranice príčetnosti.

Uľavilo sa mu keď odovzdal poslednú várku skupine čo ich sprevádzala od prístavu do jaskýň.

,,A čo teraz?" spýtala sa Manas, jedna z jeho bojovníčok.

,,Teraz sa vrátite naspäť domov a pôjdete sa prespať a ďalšia skupina vás vystrieda. Zajtra potrebujeme všetkých v plnej sile."

,,A čo ty?"

,,Ja mám ešte prácu."

,,To nie je správne. Prečo by sme my mali oddychovať, keď náš vodca stále pracuje?" namietla.

Povzdychol si. ,,Potrebujem Zana nacpať do brnenia a presvedčiť ho aby ho pretrpel."

Začalo snežiť. Bolo dávno po zotmení a mesto pomaly utíchalo.

Napriek tomu, keď vošli so Zanom do hradnej stajne, bolo tam stále rušno. Viac ľudí testovalo na svojich koňoch brnenie, opravovali im podkovy a natierali sedlá.

Zan neochotne stál kým naňho dávali ocelové pláty a všelijaké remene. Dupal nohou o zem, fŕkal a pohadzoval hlavou. Sedelo mu to však dokonale.

,,Nepotrebujem to. Rachotí to a akurát ma to spomalí," sťažoval sa.

,,Prestaň. Zachráni ti to život. A ak to naozaj bude potrebné, tak ti to odčarujem."

Vedľa Zanovho boxu čakal kýbel s jeho večerou.

Zan do toho s odporom drgol. ,,Smrdí to."

,,Stálo to tu pár hodín. Nediv sa."

,,Divne to smrdí! Nechcem to!"

,,Nebuď fajnovka a jedz!"

Celý deň bol na nohách. Musel znášať tú poradu, Aurora s ním hrala nejakú hru a príprava mesta nešla podľa plánu. Rozhodne nemal nervy naťahovať sa ešte aj s vlastným koňom.