Dragon Blood

Kapitola 82

Oheň plápolal vo vetre. Sušil si nad ním svoje mokré rukavice a zohrieval skrehnuté prsty. Mráz bol natoľko silný že ani jeho vnútorný oheň ho nedokázal udržať v teple.

Konečne prekročil Bariéru. Prešiel dosť ďaleko aby naňho už nemala dosah. Zároveň dosť blízko začarovaného pohoria aby sa k nemu hliadky nepribližovali.

Ohňom sa snažil odplašiť divú zver. Či to naozaj bude fungovať zostávalo otázne. V tejto predĺženej zime všetky zvieratá hladovali a ani oheň im nemusel zabrániť zaútočiť. Nie že by svorka vlkov dokázala ublížiť drakovi.

Znovu vzhliadol k Bariére. Prichytil sa pri tom už aspoň desiaty raz. Z kopcov v tme bolo vidieť iba tmavý tieň. Niekde v temnote za nimi ležal Teawarth. Stále sa plne nestotožnil s tým že kráľovstvo už nikdy nevidí.

,,Naozaj si myslíš že príde?"

,,Musí."

,,Už nie si kapitán kráľovskej stráže. Si označený za zradcu a vykázaný z kráľovstva. Nie zrovna typ človeka s ktorým by sa chcel stretnúť."

,,Si príšerná, vieš o tom? Tu sa človek nedočká podpory ani od vlastného koňa."

Tavana si odfŕkla a obtrela sa nosom o jeho líce.

,,Tak či tak, stále som bohatý šľachtic. Volanie peňazí ešte nikdy neodmietol," zdvihol veľké a ťažké vrecko s peniazmi. Bolo to všetko čo stihol v rýchlosti zobrať zo zámku, ale rozhodne to bolo viac než dosť.

Tavana vstala a oprášila zo seba sneh. Väčšina skončila na ňom. Premenila sa na malého červeného draka.

,,Budem ho vyzerať," povedala a zmizla medzi stromami.

Osamel. V lese zahúkala sova.

Prihodil drevo do ohňa.

Dúfal že sa Tav čoskoro vráti. Nemal rád zostávať osamote. Jeho myšlienky vždycky zachádzali k Aurore. Aj teraz sa proti nim obrnil.

Tavana doletela späť a znova sa premenila na koňa. Nedalo sa nevšimnúť že si nenechala šupiny ani roh a jej červené oči sa zmenili na hnedé. Vyzerala ako obyčajný kôň. Teda, takmer. Črty ako predĺžené uši a jej veľkosť sa nedali len tak zamaskovať.

,,Čo si videla? To nebude on."

,,Blíži sa hliadka. Traja muži."

Určite ich prilákal jeho oheň. Stiahol si kapucu najnižšie ako sa dalo. Zobral z ohňa jeden uhlík a popol si rozotrel po tvári. Snáď to zamaskuje jeho jazvu.

Ich kroky sa ozvali v diaľke. Boli slabé, ale rozoznateľné. Brodili sa hlbokým snehom. Postupovali pomaly.

Za časčo sa dostali k jeho táboru by už bol dávno zbalený a na druhej strane lesa. Lenže zbytky jeho táboriska by v nich vyvolali podozrenie a nemohol by sa tam vrátiť.

Tak ako Tavana povedala, boli to traja muži. Každý bol zabalený v kožušinovej uniforme a plášti hraničnej hliadky a pri boku mali široký, nie veľmi dlhý meč. Tam sa však podobnosť končila.

Stredne vysoký chudý muž stál v ich čele. ,,Dúfam že sa nechystáš prekročiť Bariéru," povedal ľudským jazykom. Bol rád že nebol arogantný idiot a neodmietol naučiť sa ho keď mal možnosť.

,,Svoj život si príliš vážim na takú samovraždu."

Bola to pravda. Ak by sa pokúsil prekročiť Bariéru, roztrhalo by ho to.

,,Tak čo potom robíš sám v noci v lese?" spýtal sa nedôverčivo.

Vytiahol luk ktorý mal na zemi pod plášťom. ,,Lovím. Pred pár dňami tu bolo videné stádo sŕn. Je to síce chabá nádej, ale rodina potrebuje jesť."