Dragon Blood

Kapitola 87

,,Čo sa stalo?" spýtal sa a divil sa že mu Cierra vôbec rozumela.

Každý nádych bolel ako by mal polámané rebrá. V hrdle cítil krv. Najprv sa na nej takmer zadusil než ju vykašľal von.

Cítil slabosť, ledva vládal pohnúť rukou. Jeho myseľ pracovala spomalene.

Jeho posledná spomienka bola...

,,Zan!" vyhŕkol a prudko sa posadil.

Videl na bielo. Telom mu prešiel kŕč a naplo ho.

,,Pomaly!" Cierra mu rukou podoprela chrbát a druhú mu položila na tvár. Pobozkala ho na líce.
,,Pomaly," zopakovala. ,,Zan je v poriadku."

Konečne rozoznal obrysy jej tváre. Oči mala uslzené a červené, líca stále vlhké a nečitateľne sa usmievala.

,,Ako... ako je to možné? Veď padol na zem a zmietal sa a... a potom... potom ma obkľúčili..."

Opatrne sa pozrel dolu. V jeho brnení na pravej strane zostala diera po meči. Krv bola úplne všade, na ňom, na oblečení, na zemi...

Ale žiadnu ranu necítil. Skôr ako by ho niekto veľmi silno kopol do hrude než prebodol mečom.

Mal by byť mŕtvy.

Toto zistenie sa mu pomaly vrylo do mysle.

Mal by byť mŕtvy, ale bol nažive.

,,Ja žijem."

Cierra ho tuho objala. ,,Áno žiješ."

,,Ako?"

,,Aurora," povedala a na tvári sa jej zjavil zvláštny výraz.

Nikde však Auroru nevidel. Vlastne okrem Cierry a Zana ležiaceho na zemi nevidel vôbec nikoho.

,,Išla ukončiť ten boj," vysvetlila.

V diaľke sa ozývali výbuchy, krik a draci.

Oprel sa o Cierru a opatrne sa vyškriabal na roztrasené nohy.

,,Kde je Jarin a ostatní? Musíme sa vrátiť a pomôcť im," zdvihol zo neme svoj meč. Krv na ňom už stihla primrznúť.

,,Ty ideš iba tak na ošetrovňu!" chytila ho za lakeť a obrátila k sebe.

,,Nemôžem. Som velitel, nemôžem v tom svojich ľudí len tak nechať!"

,,Ale môžeš! Oni to pochopia, ak to vôbec prežijú."

Zamračil sa. ,,Ja mám sedieť na hrade zatiaľ čo oni umierajú? Ako to môžeš odo mňa chcieť?!"

,,Ako odo mňa môžeš chcieť aby som ťa po tom všetkom nechala znovu zomrieť?! Už nikdy viac si nechcem zopakovať poslednú hodinu! Vidieť ťa umierať v kaluži krvi s vedomím že som ťa navždy stratila! Ani netušíš čím sme si s Aurorou prešli a čo všetko sme kvôli tebe obätovali! Takže pochop že ťa do toho boja nepustím, nie dnes, nie nikdy," posledné slová už iba zašepkala a prebodávala ho pohľadom.

Cítil sa previnilo že jej to všetko spôsoboval. Ale cítil sa ešte previnilejšie ak by sa mal tváriť že on je niekto viac, že ostatní majú zomierať v jeho boji.

,,Ja v tomto boji nezomriem, viem to."

,,Ako?! To ti našepkal nejaký divný hlas? To že ty máš nejaký pocit ešte nič neznamená!"