Dragon Blood

Kapitola 22

Menší oznam ktorý som zabudla dať na koniec predchádzajúcej kapitoly: najbližších pár kapitol (neviem odhadnúť koľko) bude z hradu v ľudskom kráľovstve, keďže na jej zámku sa nedeje nič zaujímavé a nemám rada kecať o ničom. Možno sa vyskytnú aj odseky z Ewannovej perspektívy, keďže je jednou z kľúčových postáv ;)

Aurora zúrivo tresla do cvičného panáka. Panák preletel cez miestnosť a roztrieštil sa o stenu. Nestačilo to však na ukludnenie jej hnevu. Samantha získala záľubu vo vytáčaní Aurory, a ona s tým nemohla nič robiť. Tak si vybíjala zúrivosť v trénigovej miestnosti. Nachádzala sa hneď vedľa zbrojnice. Tieto miesta boli z nejakého dôvodu takmer prázdne.

Tento hrad ju už neskutočne vytáčal. Cítila sa ako pes v klietke. Stále rovnakí umelí ľudia, stále tie isté reči, tie isté miesta. Žiadne informácie o aktuálnom stave Teawartu. Nemala tušenia čo sa u nej na zámku deje, ako sa jej priatelia majú. Odkedy ich naposledy videla, uplynuli 4 mesiace.

***

To čo sa práve chystala urobiť, mohol urobiť len samovrah alebo skúsený zlodej. Alebo ona v záchvate zúfalstva a nevedomosti.
Vykradnúť sa z permanentne stráženého hradu uprostred noci.

Existovali len dve cesty. Ísť po chodbách a výjsť bránou, medzitým sa v tieňoch skrývať ostrahe, alebo oknom vo svojej izbe a po rímsach a balkónoch. Volila druhú možnosť.

Podarilo sa jej nájsť priliehavé bojové oblečenie z čiernej kože. Bolo síce na mužskú postavu, ale bolo jej celkom dobré, iba na pleciach moc široké a na prsiach priúzke. Bolo jej to jedno, lepšie než ísť v šatách a podpätkoch.

Opatrne položila nohu na vonkajšiu rýmsu balkóna. Krôčik po krôčiku sa presúvala ku kamennému chrliču. Beštia mala rozďavenú papuľu obrovského psa a zakrpatené dračie krídla. Zachytila sa ho a odvážila sa pozrieť pod seba.
Dolu pod ňou bola strecha a pod ňou už iba kolmá stena bez výbežkov.

,,Aurora? Si tu?" ozval sa z jej izby Ewannov hlas.

Aurora sa prikrčila k chrliču. Dokelu! Určite si všimne otvorený balkón! Snažila sa vymyslieť čo spraviť ale nič ju nenapadalo. Jasne ho videla na balkóne so sviečkou v ruke. Už nemala čo urobiť, len sa prikrčiť za chrlič a dúfať, že jeho slabým ľudským zrakom si ju nevšimne.

,,Aurora? Čo robíš tu vonku?"

No to snáď nie! Čo mu poviem? ,,Premýšlam. Ako si ma našiel?" Snažila sa znieť ako by ju práve nepristihol pri pokuse o skok zo 120 metrovej výšky. Sadla si na chladný mramor a spustila nohy cez okraj.

,,Jednoducho. Ešte som nevidel chrliča s blonďavými vlasmi."

,,Aha. Čo tu vôbec robíš uprostred noci? Nepríde ti to čudné len tak sa mi vplížiť do izby a vykrikovať moje meno?" snažila sa obrátiť situáciu. Ale musela priznať, predstava vlasatého chrliča jej prišla vtipná.

,,Nooo... Ja som chcel..." koktal.

Nech si vymyslíš čokoľvek, neuverím ti to. Jednoducho si si chcel spraviť svadobnú noc o niečo skôr. To tak!

,,Ja...Matka na mňa nalieha aby som ešte prehodnotil či chcem, citujem 'šialenú bosorku' alebo normálnu nevestu. Silou mocou chce aby som si vzal radšej Samanthu. Netuším čo s tým spraviť, preto idem za tebou" nasadil výraz neodolatelného šteňaťa.

Prineskoro si uvedomila že sa snaží dostať k nej. Bol už na kraji úzkej rýmsi.
,,Okamžite stoj!"

,,Aurora, nemáš postavenie na to aby si mi niečo zakazovala."

,,No a? Nenechám ťa zabiť sa!"

,,Nehysterči. Zvládla to žena, zvládnem to aj ja!" sebaisto vyhlásil.

No to sa jej snáď sníva! Ten rozmaznaný princ si dovoluje porozvnávať sa s ňou! Nikto sa neodváži ukázať mu pravdu a zbúrať mu ilúzie o jeho zručnostiach. A on sa ide s ňou porovnávať!

Zvdihol sa vietor a on na úzkej rýmse stratil rovnováhu. Nemal šancu udržať sa a neuváženým naklonením dopredu spadol. V poslednej chvíli sa rukou chytil miesta kde predtým stál. Vydesene pozrel na Auroru.

,,Pusť sa."

,,Zbláznila si sa?!"

,,Nie. Dôveruj mi. Pusť sa, nič sa ti nestane."

Veril jej. Veril jej viac než ostatní považovali za normálne. Bez toho aby si to uvedomil sa pustil. Chcel kričať ale nestihol to. Príšerným nárazom dopadol na strechu asi 6 metrov pod ním. S úľavou si vydýchol, predsa len nie je blázon a dôverovať jej má svoje opodstatnenie.

Keď sa snažil postaviť sa, celým telom mu vystrelila príšerná bolesť. Skrivil tvár do grimasy.

,,Si v poriadku?" spýtala sa zhora Aurora. Udivovalo ho, že jeho výraz napriek tme a výške videla.

,,Som, len budem mať zajtra modrinu" povedal keď zoskočila tesne vedľa neho.

,,Z tohto bude viac než len modrina. Prepáč, zabudla som že ľudia nezvládnu to čo my."

,,Čo presne myslíš pod "my"?

,,Drakov, mágov, elfov, animágov, strigy, víly, dryády, upírov, monštrá.... Všetky tie bytosti ktorými ľudia tak opovrhujú."

,,Aurora-"

,,Hovor si čo chceš, z ľudskej perspektívy som len monštrum, nečlovek, objekt určený k likvidácii."

,,Ty nie si zlá. Ty si iná ako ostatní-"

,,Ako ostatní? Stretol si niekedy inú čarodejku alebo draka aby si ma mohol porovnávať? Nie."

,,Draka? Draci sú prefíkaní zabijaci."

,,To tvrdil aj tvoj otec o mne keď ma vtedy vytiahli z tej cely" odvrkla tónom ktorý značil že táto téma je u konca.
Prešla na koniec strechy. Za dvojmetrovou medzerou bol ďalší balkón. Medzi ním a strechou bol voľný pád, na stene nebolo čoho sa zachytiť. Nechcela si ani predstavovať čo by sa stalo s niekým  kto by tam spadol. Obzrela sa na Ewanna.

Ladným skokom z miesta sa ocitla na zábradlí balkóna. ,,Teraz ty."

,,Blázniš?"

,,Sú to len dva metre."

Ewann nedôverčivo pozeral na priepasť a tie "len" dva metre sa mu zdali ako štyri. Cúvol pár metrov a chystal si rozbeh. Rozbehol sa a odrazil sa.

Lenže nie dostatočne. Chytil sa v panike Aurorinej napriahnutej ruky. Aurora sa prepočítala a na túto chybu príšerne doplatila.  Ewann ju stiahol so sebou dolu.

Táto kapitola sa mi dvakrát uložila len do polovice, takže mi zabralo príšerne dlho dopísať ju. A aj tak je tam len tretina z toho čo tam malo byť -,-  Som príšerná, ja viem.