Dragon Blood

Kapitola 32

V nasledujúcich dňoch sa toho mnoho udialo. Auroriná nočná mora takmer zruinovala oslavu zimného slnovratu, pretože Aurora vytvorila takú snehovú búrku, že niektoré domy boli až po prvé podlažie pod snehom. 

Miestny obyvatelia boli nedobrovoľne prinútení celé doobedie odhrabávať trojmetrovú vrstvu snehu. Nevedeli si takú náhlu búrku vysvetliť. Len Aurora a Karax vedeli, čo je jej príčinou. Cass to minimálne tušila.

Hoci tento rok bol veľmi ťažký a prípravy na oslavu boli druhoradé, aj tak malo všetko krásne zimné čaro. Keď zapadlo slnko a ulice osvetlili ohne, ľudia sa prestali mračiť a dovolili si na chvíľu zabudnúť na všetko to zlé.

Hoci dovtedy málokto pomyslel na výzdobu, teraz bolo celé mesto plné bielych vencov, radov sviečok, vône ihličia a ľadovej orchidei. Pri prechádzke bolo možné počuť smiech, spev a deti naháňajúce vločky snehu. Mesto znovu ožívalo. Keď už nie zvyšok sveta, aspoň Mirena bola na ten jeden večer znova miestom radosti a života.

Aurora si tiež dovolila nechať problémy tak. Aspoň na jeden večer sa chcela stratiť v dave oslavujúcich, spievať s nimi tradičné piesne, smiať sa a radovať a dostať sa späť do času keď bola ešte mladá a bezvýznamná, očarená nádherou sviatku príchodu zimy. Keď jej najväčším problémom bolo, že druhov koláčov bolo moc veľa, ale jej žalúdok moc malý a šaty pritesné.

Teraz by sa jej už splynúť s davom nepodarilo. Všetci by ju okamžite spoznali. Takže to musela spraviť tak ako už vyše 130 krát predtým. Vystúpiť pred všetkých ako kráľovná, vysloviť príhovor a oficiálne zahájiť zimu. Prvý krát od toho incidentu.

Keď vyšla na schody pred Veľkou Knižnicou, dav užasnuto zmĺkol. Nikto nevedel o jej návrate, takže keď sa teraz objavila rovno pred nimi, mnohý to považovali za prelud, iný za zázrak. Áno, dopočuli sa o tom čo sa stalo v Daevone, ale ako by si až teraz plne uvedomili čo to znamenalo.

Stála pred nimi ako stelesnenie zimy, v dlhých bielych šatoch pokrytých pavučinami strieborných a bledomodrých vzorom, so všitými malými kamienkami ktoré sa blyšťali ako čerstvo napadaný sneh. Okolo krku mala mala biely kožuch zo zvieraťa, ktoré už dávno vyhynulo. Ten pokračoval do dlhého plášťa, ktorý bol ku koncu takmer priesvitný. Bodku tomu všetkému robila koruna pripomínajúca ostne.

S úsmevom na tvári sa obzrela na svoje obecenstvo, na sekundu zastavila pohľadom na mieste kde stáli jej priatelia.
,,Obyvatelia Teawarthu, tento rok nebol pre nikoho jednoduchým. Dobre, posledných pár rokov nebolo jednoduchých. Stalo sa toho mnoho, čo navždy poznačilo naše životy. Nedokážem síce predpovedať budúcnosť, ale nech príde čokoľvek, prekonáme to. Tak ako čokoľvek predtým. Sú veci ktoré nedokážem ovplyvniť.  Ale urobím všetko pre to, aby odteraz všetko nabralo správny smer. Nevravím že to bude hneď, ani že to bude jednoduché. Zlo sa len tak ľahko nevzdá. Tí, ktorí spôsobili tieto katastrofy sú neústupní a vychytralí. Ale my sme neústupnejší a spolu aj silnejší, schopní odolať čomukoľvek. 
Dovoľte mi preto týmto spraviť za všetkým bodku. Považujem preto tohtoročnú zimu za oficiálne zahájenú!" za búrlivého potlesku zdvihla ruky a zavrela oči.

Nad jej hlavou sa vyformoval biely drak. Zaklonil hlavu a vystrelil jednu ranu. Tá vysoko nad mestom vybuchla a zmenila sa na iskričky a snehové vločky. Jej ohňostroj nenechal s odpoveďou dlho čakať. Potlesk ešte zosilnel a niekoľký mágovia sa k nej pridali pri vytváraní nebeského divadla.

Aurora sa cítila šťastná, milovaná a takmer až kompletná. Po veľmi dlhej dobe bola skutočne šťastná a jej široký úsmev nefalšovaný.  Mala nádej, mala dôvod bojovať. Pre toto. Pre týchto ľudí, čo k nej vzhliadajú ako k symbolu lepšej budúcnosti. Bola pre nich dôkazom, že temnota sa dá prekonať. Pre tieto momenty, keď sa všetko zdalo absolútne v poriadku.