Dragon Blood

Kapitola 99

Tak ako to bolo zo začiatku vzrušujúce, tak rýchlo to prešlo na nudu. Mal po celom chráme neobmedzený pohyb. Ale k čomu to bolo dobré, keď to znamenalo stráviť hodiny blúdením úplne osamote?

Zan sa rozhodol že po mesiacoch chaosu je konečne čas na odpočinok a nechal sa rozmaznávať anjelmi. Chudáci nemali odvahu mu čokoľvek zamietnuť a Zan toho samozrejme zneužíval.

A tak zostal len sám so sebou. Po štyroch dňoch už mal aspoň aký taký prehľad kde sa nachádza. Ale dostať sa z jedného miesta na druhé bez zablúdenia bolo nemožné. Trvalo mu mesiac kým sa poriadne zorientoval v Aurorinom zámku. Toto miesto bolo tri krát tak veľké a oveľa chaotickejšie.

Prechádzal po vonkajšom moste. Oprel sa o kamenný múr a pozeral na mesto.

Dostal nápad. Teraz keď tu bol oficiálne hosťom, to ochranné kúzlo naňho neplatilo.

Vyskočil na múr a prehodil nohy na druhú stranu. Pod ním nebolo vôbec nič, iba strmý spád. Až o dvesto metrov nižšie sa začínala najbližšia budova.

Vo dverách sa zjavil anjel. Keď ho uvidel sedieť nad okrajom priepasti, rozbehol sa k nemu.

Peter skočil. Anjel vykríkol a jeho ruka prešla tesne nad Petrovou hlavou.

Počul ako anjel skáče za ním.

Premenil sa a až keď sa približoval k nárazu roztiahol krídla.

Spravil vývrtku a otočil sa k anjelovi. Ten sa vznášal vo vzduchu niekoľko metrov nad ním. Tváril sa prekvapene. Potom sa poklonil a odletel preč.

Peter vyletel do výšky až bol nad najvyššou vežou celého chrámu. Mal perfektný výhľad nie len na celé mesto, ale aj na okolitú prírodu a útesy.Potom pritiahol krídla k telu. Vzduch ho okamžite prestal podporovať. Padal dolu. Svišťalo mu v ušiach. Celé telo ho oziabalo. Hladina mora sa závratne blížila. Striaslo ho od vzrušenia.

Pred dopadom znova vzlietol. Voda pod ním vyprskla. Prevrátil sa na chrbát. Krídlami čeril vodu.

Chladilo to. Uškrnul sa. Stiahol krídla k sebe a šplechol do vody. Zalapal po dychu. Prudko máchol krídlom. Ryby od neho zdrhali.Šok zo zimy rýchlo prešiel. Ponoril sa hlbšie. Voda pod ním bola iba temná ničota. Podarilo by sa mu doplávať až na dno?

Nič mu nebránilo v skúsení. Jeho krídla prechádzali cez masu vody ako dve obrovské veslá. Pohyboval sa rýchlejšie a ľahšie ako v ľudskej forme.

Aj tak mu však takmer došiel dych než vôbec zazrel dno. Nie že by v tej tme bolo veľa vidieť.

Hladina nad ním bola natoľko vzdialená, až ho to jemne desilo. Všetká tá divoká radosť sa razom vytratila. Sú tu nejaké veľké vodné potvory? Niečo schopné si s ním poradiť?

Ak by ho tu a teraz niečo napadlo... Nedokázal by sa dostať na povrch. Skôr by mu došiel kyslík. Alebo by ho to niečo dostihlo.

Striaslo ho a rozhodne to nebolo iba chladom.

Odrazil sa od dna a ponáhľal sa hore.

V polke cesty ho začali páliť pľúca. Musel sa premáhať aby sa nenadýchol. Svaly sa mu od vyčerpania triasli. Krídla mu oťažievali.

Čo to len urobil?!

Nemôže sa tu predsa utopiť!

Zaťal zuby. Musí sa nejak dostať na hladinu! Musí!

Od hladiny ho už delilo len nejakých 50 metrov keď sa jeho videnie začalo rozostrovať a černať. Čochvíľa omdlie.

Srdce mu bilo tak divoko až mu celé telo vibrovalo.