Dragon Blood

Kapitola 14

Podarilo sa mi nakresliť plánik sveta. Môžem ho dať ako prílohu k ďalšej kapitole. Môžem potvrdiť, že vzhľadom na obsah budúcich kapitol, mapa bude viac než potrebná aby v tom nebol zmätok.

O chvíľu sa dostaneme k podstatnejším kapitolám, rsp tým v ktorých je už to čo som mala takmer premyslené od začiatku. Tým priznávam že predchádzajúceho pol roka som písala to, čo sa mi v tom momente zdalo ideálne a nemala som to vôbec premyslené, až na záchytné body.

Nahnevane tresla do stola, až papiere vzlietli. Najradšej by niečo podpálila. Vedela, že sa deje niečo zlé. Tvor v jej vnútri sa nepríjemne mechril a snažil sa dostať sa von a zabrániť hroziacej katastrofe, nech už to bolo čokoľvek. Za tento deň to cítila už druhý krát. Tušila, že to má niečo spoločné s Petrom.

A ona namiesto toho aby plnila svoj sľub sedí nad horou papierov, odpisuje na listy, kontroluje dokumenty a správy z miest a snaží sa z toho nezblázniť, čomu vrtochy jej podstaty vôbec nepomáhajú. Neznášala túto prácu. Celá tá prehnaná zdvorilosť, papiere, a neschopnosť niektorých riešiť si svoje malichernosti sami. Občas ľutovala že nemá pomocníka. Nemôže mať, čo ak by bol vyzvedač pre zlo? Nikomu sa nedá veriť. Niekto zaklopal na dvere jej pracovne.

,,Výslovne som povedala, že pokiaľ to nie je akútne, všetci mi majú dať pokoj!" skríkla Aurora smerom ku dverám.

,,Ospravedlňujem sa vaše veličenstvo, niekto stojí pri bráne a žiada o povolenie vstúpiť. Ževraj má zaujímavú ponuku."

Aurora vzdychla. Zaujímavá ponuka bola zväčša niečo, čo bolo výhodné iba pre navrhovateľa. ,,Pošli ho preč. Ak je to také zaujímavé ako tvrdí, počká si na iný termín."

,,Je to grófka zo Severného vrchu. Odmieta sa pohnúť od brány kým si ju nevypočujete."

,,Tak skoro? Neočakávala som že niekto príde tak skoro. Fajn, pusti ju dnu a nachystaj čaj do bieleho salóna."

,,Áno vaša výsosť."

Aurora zatla zuby. Ani po toľkých rokoch si na to oslovenie nedokázala zvyknúť. Žiadala svojich zamestnancov, aby ju tak neoslovovali, jedine pred verejnosťou. Niektorí to jednoducho ignorovali a naďalej ju tak volali.

Má ešte tak 10 minút, možno aj viac, kým grófka príde do salóna. Porozhliadla sa po pracovni. Zamračila sa na chlpatú guču spiacu v jednom z kresiel. Neznášala, keď Jinsu obsadzovala kreslá alebo koberce. Jej dlhé biele chlpy sa z drahých materiálov veľmi ťažko odstraňovali, dokonca aj kúzlami. Veľký pes vycítil jej pohľad a zoskočil z kresla na drevenú podlahu. Pozrela na Auroru akoby hovorila ,tak vidíš, kvôli tebe musím spať na ľadovej zemi'.

Aurora prešla cez miestnosť až k balkónu. Z balkóna bol výhľad na Mirenu črtajúcu sa v ďialke. Hlavné mesto jej ríše bolo naozaj impozantné. Nachádzali sa tam všetky dôležité inštitúcie, bolo centrom obchodu aj kultúry. Konali sa tam plesy, svadby, slávnosti a iné veľké udalosti. Dal sa tam započuť akýkoľvek jazyk ktorým sa hovorilo, vrátane jazykov ľudí. Mesto bolo tvorené budovami všetkých štýlov a farieb. V jeho strede sa nachádzal pamätník tvorený z čistého diamantu. Zobrazoval veľkého draka s rozprestretými krídlami, ako podáva mierový pazúr rytierovi pod ním. Na podstavci bolo v najpoužívanejších jazykoch vyryté 'Zbohom vojne navždy'. Bodaj by pomyslela si. Ako na výsmech sa práve schylovalo k ďalšej.

Najvyšší čas presunúť sa do salónu, grófka už je iste pri vchode. Venovala posledný pohľad spiacej Jinsu a zavrela za sebou pracovňu. Ako prechádzala chodbou, nakukla do knižnice. Momentálne sa tam nachádzalo pár študentov z univerzity v Mirene. Všetci sa jej zdvorilo uklonili.