Dragon Blood

Kapitola 31

Pokoj a pohodová nálada netrvala veľmi dlho. Vlastne ani nie do obeda. Aurora síce Cass zakázala chytať sa akejkoľvek práce a robiť čokoľvek iné okrem oddychovania, jej to nikto nezakázal. A tak teraz sedela v knižnici zavalená kopami papierov, že ju za nimi ani nebolo vidieť. A to polovicu pri zbežnom pohľade rovno spálila, pretože sa odmietla zaoberať otázkami o tom kedy sa vráti na trón a prehnaným požiadavkam obyvateľov ,ktorí sa rozhodli ťažiť z jej neprítomnosti.

Úprimne nechápala, ako sa mohla jej ríša za tak krátky čas dostať do takýchto príšerných podmienok. Robila Cass vôbec niečo čo sa dalo nazvať vládnutie? Pomaly upadala do zúfalstva. Znova sa začalo rasová nenávisť, vďaka čomu roľníci zahájili protest a nechali viac ako polovicu úrody zhniť a zamrznúť. Podobných prípadov bolo viacej, takže Aurora už nevedela čo riešiť ako prvé.

Navyše podľa predpovedí má byť táto zima najchladnejšia za posledných 40 rokov a Aurora sa obávala, že vďaka protestom a vzburám nebude ku koncu čo jesť. Dúfala že zostalo niečo z predchádzajúcej úrody, ale vedela že to je falošná nádej. Snažila sa necítiť vinu, ale nešlo to. Rada by z toho obvinila Cass, ale to nebola tak úplne pravda. Nebola jej chyba že ju nikto neučil vládnutiu a že má moc mäkkú povahu aby ich dokázala udržať na uzde.

Nepomáhalo jej ani to, že cez dvere každú chvíľu niekto vošiel aby sa s ňou osobne zvítal, alebo sa presvedčil že to nie sú len chýry. Nedivila sa im. Jej služobníctvo ju malo rado a jej návrat ich určite všetkých v týchto temných časoch potešil. Lenže ich načasovanie bolo vážne príšerné. Najviac ju však prekvapilo, keď počula ako za dverami zašramotilo brnenie. Iba pár jej stráží nosilo ocelové brnenie. Zväčša jej osobná stráž, a tým sa snažila oblúkom vyhnúť. Nechcela sa im pozrieť do očí a vidieť vinu a prehru. Určite si mysleli že ju sklamali, že sklamali prísahu a ich najvyššiu povinnosť. Že ju nedokázali ochrániť. Čo však nebola pravda. Ale nemohla im predsa povedať, že sa zajať nechala. Už tak mala čo robiť s vlastnými výčitkami, nepotrebovala k tomu ešte niekoho iného.

Keď však vo dverách zazrela až príliš známu tvár, naprázdno prehltla. Karax Sheheyar na ňu vrhol ťažko rozlúštiteľný pohľad ohnivých očí. Kapitán stráží, čiže po Ewannovi najvyššie postavený  muž na zámku, bol tou najhoršou možnosťou. V čase keď Auroru uniesli, nebol 3 mesiace prítomný na zámku. Pravdepodobne sa vrátil v momente keď sa o tom dopočul. Stratiť osobu ktorú sa zaviazal strážiť keď ani nie je v blízkosti, bola jedna z najvyšších potúp.

Nič nepovedal, len sa postavil ku stene miestnosti, s rukou položenou na obrovskom meči. Auroru jeho pohľad a mlčanie znervózňovali. Nevedela čo mu povedať, alebo či má vôbec niečo povedať.

,,Musíš tam tak stáť a zazerať na mňa?" vysúkala zo seba nakoniec. Keď sa ani nepohol, vzdychla si ,,Sadni si," prikázala mu a ukázala na kreslo pred jej stolom.

Zobral kreslo a presunul ho k boku stolu, tak aby mal výhľad aj na dvere, aj na Auroru. Nevyzeral však, že by sa chystal prelomiť svoje mlčanie.

Snažila sa jeho prítomnosť ignorovať a pokračovať v práci, ale nedarilo sa jej to. Odvykla si, že by jej niekto stál za zadkom ako malému decku. Áno, v Deavone ju stráže napäto pozorovali, ale pre to aby ona niekoho nezabila, nie aby niekto nezabil ju.

,,Prepáč," zašepkala rezignovane.

Hodnú chvíľu ju stále iba pozoroval a mračil sa. ,,Prepáč? To je jediné čo mi k tomu povieš?" namrzene jej odpovedal. Mohol si dovoliť prejavovať Aurore menej úcty ako väčšina, ale iba v súkromí. Za 170 rokov, ktorými bol jej hlavným strážcom, o sebe vedeli celkom dosť.

,,A čo ti mám povedať?"

,,Prečo si to spravila? Prečo si sa nechala zajať? Prečo si spôsobila toto všetko?" zavrčal.