Dragon Blood

Kapitola 96

Musel robiť veľa zastávok. Nikdy si neuvedomil že letieť tak ďaleko bude preňho problém. MYslel si že je v dobrej forme. Dokázal letieť rýchlejšie ako Jarin.

Akurát že mu to pri dlhom lete bolo na dve veci.

Jeho starí rodičia mu ledva dovolili ísť. Všetci do jedného protestovali a snažili sa ho prehovoriť aby nešiel. Dokonca aj Jarin. Alebo sa snažili nanútiť mu aby vzal niekoho so sebou.

To bol zlý nápad. Bohovia by na to mohli zle reagovať. To že ho mal Yfdar ako tak rád neznamenalo, že bude tolerovať niekoho iného. Hlavne nie po tom čo ho Peter donútil urobiť.

Bude Yfdar naštvaný? Vstupuje do jamy levovej, čakajúc na vlastnú smrť?

Radšej sa nad tým nechcel zamýšľať. Musel myslieť pozitívne.

Alebo nemyslieť vôbec, lebo všetko jeho sústredenie muselo ísť na to aby sa udržal vo vzduchu.

Stačilo. Ďalej to už nepôjde.

Zniesol sa dolu a pristál na čistine. Cestou sem videl nablízku tri dediny. Mohol sa do niektorej z nich vrátiť a prenocovať tam. Aspoň by zistil kde sa vlastne nachádza.

Lebo už ani to nevedel. Niekde medzi Zewatom a Harilou, ale kde presne?

Dúfal že bol už aspoň za polovicou. Keď si však uvedomil aká bola jeho rýchlosť a koľko zastávok vlastne mal, vysoko o tom pochyboval.

Snažil sa vybaviť si podrobnejšie mapu. Bol niekde za Klorou. Ale cez žiadnu veľkú rieku zatiaľ neletel.

Chcel znova vzlietnuť ale...

Keď už sedel, vyčerpanie naňho doliehalo. Dedina pôsobila nekonečne ďaleko. AJ keby mu to trvalo iba niekoľko minút letu. Každá minúta by ho však stála množstvo energie.

Vážne premýšľal nad tým že by tu strávil noc. Nemohlo to byť až také zlé.

Ležal na bruchu, dvadsať centimetrov zaborený v snehu. Zan sedel vedľa neho a tváril sa nespokojne. Nič zvláštne. Aj jeho ten let vyčerpal, hlavne po jeho zraneniach. Aj keď veľkú väčšinu sa viezol na Petrovom chrbte.

,,Ideme si nájsť poriadny nocľah? Alebo zostaneme tu?" spýtal sa.

Zan vypustil obláčik dymu. ,,Nocľah."

Peter si povzdychol a s ťažkosťou sa zdvihol. Otriasol sneh čo sa mu dostal medzi šupiny.

Chvíľu len tak kráčal krížom cez zasneženú planinu.

Teraz keď jeho telo vychladlo po náročnom lete, chlad sa mu začínal dostávať cez kožu. Laby ho oziabali keď ich pokladal do snehu. Rezalo to.

Zdvihol labu a pozeral sa na ňu. V tme nebolo veľa vidieť. Ale nebola poranená. Bol to len hlúpy pocit.

Už to dlhšie nevydržal. Vzlietol. Krídla mal ťažké, ale vydržia.

Slimačím tempom sa dostal do najbližšej dediny. Tvorila ju asi päťdesiatka domov. Zo všetkých sa zúrivo kúrilo. Boli postavené v troch radoch do kruhu okolo námestia so sochou a malým oválnym kostolom. Nakukol cez okno dnu.

V tme sa mu ťažko rozoznávali farby a detaily. Ale videl jasnú modrú. Rayne, Večný vody.

Prečo by mali kostol zasvätený Raynemu tak ďaleko od akejkoľvek vodnej plochy? Ani neboli na žiadnom veľmi suchom mieste, že by museli prosiť o dážď.

Nie že by Veční na prosby smrteľníkov odpovedali. Prekvapovalo ho koľko kostolov zasvätených rôznym Večným ešte zostávalo. Očakával by, že sa z povedomia ľudí vytratia. Čo sa aj z časti stalo. Možno ani nevedeli koho uctievajú. Možno vedeli len malé detaily.