Dragon Blood

Kapitola 33

Petrovi sa po 4 mesiacoch trénovania nepodarilo Karaxa ani len zasiahnuť. Vedel toho omnoho viac ako na začiatku, ale na dračieho bojovníka jednoducho nestačil. Normálne by mu to nevadilo, ale dnešok bol iný. Na lavičke pri stene miestnosti sedela Aurora a Ewann. Aurora na sebe nemala šaty ako zvyčajne, ale akýsi čierny úbor. Nevedel prečo tam boli, ale nemienil sa pred nimi strápniť.

Ten typ úsmevu už videl. Aurora mala bezpochyby niečo v pláne. Netušil však čo a nútilo ho to rozmýšľať natoľko, že sa nechal zhodiť na zem.

Rýchlo sa odkotúľal na bok, skôr než ťažká oceľ dopadla na miesto kde mal ešte pred sekundou hlavu. Než sa stihol postaviť, skončil znova na zemi. Druhý krát sa však už prekvapiť nenechal. Dobre, nerobil dva krát za sebou tú istú chybu, ale tiež ju nemusel spraviť ani len prvý krát.

Vôbec sa mu nedarilo, dokonca na tom bol ešte horšie než zvyčajne. Pohľady navyše ho rozptyľovali. To je ono! V reálnom svete určite nebude bojovať proti niekomu zavretý sám v jednej miestnosti. Nemôže si dovoliť robiť chyby len pre to, že sa na neho niekto pozerá. Preto tam sedeli.

Čo najviac sa snažil ignorovať ich prítomnosť. Lenže nech robil čokoľvek, nedokázal to. A nedokázal sa sústrediť na to čo robí Karax.

A Karax to vedel, inak by sa netváril tak podlo a nerobil zákernejšie veci než zvyčajne.

Sklonil sa a zdvihol meč nad seba, aby sa vyhol seku na hlavu, lenže úder bleskovo zmenil smer a on už iba cítil štípajúcu bolesť, keď ho meč zasiahol naplocho do nechráneného boku. Od bolesti stisol sánku a zavrel oči. Tým pádom nevidel sek mierený šikmo cez prsia, ktorý ho odsotil dozadu. Potkol sa o vlastnú nohu, neudržal rovnováhu a zrútil sa na zem. Karax sa rozmáchol mečom a chystal sa na finálny úder, pri ktorom sa mohol Peter jedine uhnúť na bok. Lenže on iba zavrel oči a čakal na zvuk, kedy oceľ narazí do zeme tesne pri jeho uchu.

Namiesto toho však počul zaškrípanie meča o meč. To ho prinútilo otvoriť oči a potom zažmurkať nad výjavom nad ním. Karax vyzeral rovnako prekvapený ako on. Pred ním totiž stála Aurora s mečom v ruke a démonickým úsmevom na perách.

,,Čo to robíš?!" zavrčal Karax.

,,Zabávam sa a dokazujem, že nie si tak nepremožiteľný ako sa snažíš vyzerať! Veď si ma ani nevidel prichádzať!"

,,Pretože si sa premiestnila" prevrátil očami.

Peter sa pomaly začal presúvať preč od nich.

,,To je detail! Tak čo, trúfaš si?"

,,Nemôžeš byť lepšia odo mňa. Nie keď vieš iba to, čo som ťa naučil!"

,,Myslíš? Tak prečo ešte kecáš, a nejdeš to dokázať?"

Peter sa medzičasom stihol dostať do bezpečia, ktoré predstavovala lavička. Sadol si čo najďalej od princa, ako sa dalo.

,,Myslíš že spolu naozaj budú bojovať?" spýtal sa s obavou v hlase princ.

,,Neviem. Ešte som ju bojovať nevidel, celkom by ma zaujímalo kto bude víťaz," nebola to ak úplne pravda. Auroru bojovať na ich ceste sem videl, ale nikdy nie mečom a vždy sa to zbehlo tak rýchlo, že si nič nepamätal.
Momentálne ho však viac zaujal Posledný výdych. Vyzeral inak, než si ho predstavoval. Na zbraň bohov bol akosi málo zdobený, no stále z neho vychádzalo čosi magické a nebezpečné. Jeho jedinou ozdobou bol veľký čierny kameň zasadený do rukoväte. Vyzeral ako by pohlcoval všetko svetlo okolo seba.

,,Ja áno. A nemám záujem zopakovať si ešte niekedy podobný zážitok," princ potriasol hlavou ako by zaháňal nepríjemnú spomienku.
Peter počul o tom čo sa stalo keď sa Aurora snažila vyslobodiť a rozhodne by nechcel vtedy tam byť.