Kapitola 41

359 31 0
                                    

Útok na pirátov Aurore pomohol uvoľniť zadržiavanú zlosť a strach zo stretnutia s Daremiusom. Uvedomila si, že sa nemá čoho báť. Obaja sa zmenili, ale to neznamená že sa znenávidia.

Zvyšok paluby sa rozdelil na dve polovice. Jedna sa jej bála a snažila sa ju nenaštvať a druhá si užívala že ich netýra svojimi náladami.

Ak budú mať šťastie, už dnes by mohli zakotviť v Škoricových Palácoch.

Aurora sa z tej predstavy nemohla prestať usmievať. Už ju boleli líca. Sedela v predu lode tak, že mala priamy pohľad na všetko, nezatienený plachtami a lanami.

Počula za sebou približujúce sa kroky. Nemusela sa ani otočiť, aby vedela kto sa ju rozhodol vyrušiť. Toto vyrušenie však uvítala.

Peter sa oprel o zábradlie hneď vedľa nej, ale nič nepovedal.

Chvíľu tam len tak mlčky stáli a užívali si prítomnosť jeden druhého.

,,No von s tým," povedala Aurora po chvíli. Bolo jej jasné, že má zas nejakú otázku.

Peter sa rozpačito usmial. ,,Povedz mi niečo o Škoricových palácoch. Všetci o nich rozprávate ako o niečom úžasnom, ale vždy vynechávate podstatné informácie. Netuším čo očakávať."

Aurora sa zasmiala. ,,Škoricové paláce sú hlavné mesto kráľovstva Ekrolon. Nazývajú sa tak vďaka komplexu palácov vystavaných z mramoru škoricovej farby. Navyše tropické podnebie prospieva aj plantážam škorice rozosiatym v okolí. Ale však uvidíš."

,,A čo obyvatelia?" pýtal sa ďalej.

,,Zmeska všeličoho, ale nie je tam toľko drakov ako u nás. Mali by sa správať úctivo, ale radšej si dávaj pozor na spôsoby," varovala ho. ,,A ak tam nájdeš svoju osudovú lásku, buď nanajvýš opatrný, aby ťa nenaháňal zástup dievčat so zlomeným srdcom," dodala s úškrnom.

Peter sa začervenal, potom sa zarazil. ,,Osudová láska? Také niečo reálne existuje?"

,,Samozrejme. Vyskytuje sa iba zriedkavo, ale to neznamená že je to mýtus. Je to osoba, ktorú keď stretneš, vieš že už nikdy v živote nebudeš vedieť milovať niekoho iného, že je súčasťou teba," vysvetlila.

,,To znie..." hladal správne slová, ,,úžasne?"

,,Niektorí tvrdia že je to to najlepšie, čo ťa môže v živote stretnúť. Že je to požehnanie. A potom sú aj takí, čo tvrdia že je to prekliatie. Viazať sa celou dušou na jednu osobu," hovorila monotónne a snažila sa zahnať pochmúrne myšlienky. Odvrátila zrak na vodu pod nimi.

,,A čo si myslíš ty? Stretla si už niekoho takého?" pýtal sa ďalej, vôbec si nevšimol pokles jej nálady.

,,Je to oboje. Vedieť že máš niekoho, na koho sa môžeš vždy obrátiť, bezmedzne mu dôveruješ a vieš že ťa nikdy neodsúdi za to kým si. Je to požehnanie, ale iba dovtedy kým tá osoba nezomrie," odmlčala sa a stisla zuby. ,,V tom momente sa tvoj život stáva prekliatím, pretože vieš že časť teba je mŕtva," nepodarilo sa jej zakryť bolesť a smútok v hlase.

Zostali stáť v absolútnom tichu. Aurora potlačovala emócie a Peter sa urputne snažil pochopiť, čo mu práve povedala.

Pozeral na ňu, v jeho tmavých očiach sa zračil šok a ľútosť.

,,Aurora, prepáč," povedal a dotkol sa jej ruky.

Skôr než si uvedomila čo robí, silno ho objala. ,,To je v poriadku. Nemohol si to vedieť. Teraz mám však teba, nové svetlo vo svojom živote," zašepkala, natiahla sa a vtisla mu bozk na čelo. Stále bola od neho vyššia, ale už nie o veľa.

Dragon BloodWhere stories live. Discover now