Štyri živly

13. Kapitola

Ďalšia hodina bola utrpením, ktoré som i tak zvládla. Síce počúvanie biológie a toho, ako na ďalšiu  hodinu budeme pitvať žaby nebolo nič pozitívne, no ako náhle som začula zvonček, schytila som ruksak, prehodila som si ho cez plece a vybehla z triedy, smerom ku skrinke. Bola som zvedavá, ako sa dostal do mojej skrinky a najmä, čo mi tam nechal. Nevadilo mi ani tak to, že sa do nej dostal ako to, že mohol vidieť všetky možné kresby a plagáty, fotky, ktoré som tam mala polepené. Vzdychla som si a keď som sa postavila ku skrinke, chvíľu som premýšľala. Veci som držala v ruke a prstom sa dotkla oceľovej, ľadovej, skrinky. Zavrela som oči a spamäti som otáčala koliečkom. 1107, zámok cinkol a otvorila sa mi skrinka. Ako prvé, mi z nej vypadla obálka, bledomodrej farby, na ktorej bolo úhľadným písmom, napísané moje meno. Ani som nevedela prečo, no ruky sa mi triasli, ako som ju otvárala. Sama som nevedela, čoho som sa bála, no niečo mi vravelo, že to nebude ľúbostný dopis.

Preletela som očami riadky: V obálke máš ešte náramok ametystu, ktorý budeš potrebovať. Neskôr ti vysvetlím, čo, prečo a na čo. Len ho nos pri sebe. Dočítala som riadky, no z druhej strany bolo ešte načmárané. Nie, úhľadne napísané, ale načmárané. To s tým Ericom, si nemusela, a to bolo všetko. Zavrela som skrinku, dala som si na ruku krásny ametystový náramok a oprela sa čelom o chladnú oceľ. "Oni, ma raz zabijú," šepla som sama pre seba.

"Kto ťa zabije?" myklo ma, ako som sa vystrašila a treskla si hlavu o tyčku. Chytila som si boľavé miesto na čele a sledovala Emily, s lízatkom v ústach.

"Ty," pretočila som očami a ukázala na červený hrboľ na čele, ktorý bol už i tak dosť veľký, no ja som vedela, že ešte porastie. Ešte, že mám ofinu, vzdychla som si, znovu otvorila skrinku a zadívala sa na svoj obraz v zrkadle. Prehrabla som ofinu z jednej strany na druhú, nejaké pramene nechala spadnúť pozdĺž lícnych kostí a usmiala sa. Perfektné, usmiala som sa sama na seba.

"Ideš?" spýtala sa ma a vložila si veci do skrinky a vzala desiatu, ktorú mala vždy pekne v obedári pripravenú. Len som zavrtela hlavou.

"Nie, uvidíme sa až na obede," usmiala som sa na ňu a odišla. Nemala som náladu sa s nikým rozprávať. Ba, som i premýšľala, že by som ušla zo školy.  I tak som nemala čo robiť a počúvať tie dristy má nebavilo. Znovu som sa vrátila ku skrinke a vybrala si odtiaľ ruksak, ktorý som si prehodila cez plece. Mala som sto chutí ísť za Viktorom, no nebola som si istá či ostal v škole a, či by ma chcel vidieť.  Prečo si všetcihneďvšetko zle vysvetľujú?! úprimne som dostala nervy. 

Riekla som si však, že odmietam sa rozčuľovať.

Ako som vyšla zo školy, stopla ma zamknutá brána a ja som zanadávala. Zas a znovu sa môžem hrať na opicu, pomyslela som si a vyhodila nohu medzi mreže. Zachytila som sa o vrch a vytiahla sa pomocou nôh. Nestihla som ani prehupnut a začula som známy, piskľavý hlas.

"Kam si myslíš, že ideš mladá dáma?!" docupkala ku mne zástupkyňa, madam Odenwaldová. Drobná žienka, s telom pri sebe, ktorá Nosila vlasy po ramená a vždy, tie škaredé sukne s blúzkou. 

"Domov," odvetila som jej a neriešila svoje správanie. 

"Tak to ťažko. Si po škole," super a čo? "Zlez už odtiaľ!" pretočila som očami a zaskočila tesne pred ňu. "Choď do triedy 402," vypísala mi papierik, ktorý mi podala do ruky a naštvane som jej ho vrátila.

"Connor. Nie Connorová," ukázala som na svoje priezvisko. Pretočila očami, prepísala meno a rozkázala mi ju nasledovať. Super, vzdychla som si a zamierila do školy.