Štyri živly

40. Kapitola

 Vedela som i tak, že už dávno vychladol a robil si z toho srandu, no i tak som bola rada, že sme sa udobrili. Možno nie doslovne a priamo vyrieknuté to tiež nebolo, no mne to stačilo.

Viktor sa i naďalej hral na oko urazeným a ja som si neodpustila pohyb mojej ruky. Udrela som ho do hrude a vymanila sa mu z objatia. „Ak sa budeš takto tváriť, budeš mať vrásky a mne budeš robiť ešte väčšie nervy," vysvetlila som svoje správanie. Alebo skôr konanie.

Ten len pretočil očami ale viac sa k tomu nevyjadroval. Chytil ma za ruku a preplietol si so mnou prsty. „Už by sme mohli ísť domov," pozrel sa na všetkých prítomných.

„Súhlasím," pousmiala som sa vyčerpane. „Koľko je hodín?" znela ihneď otázka.

„Počkaj, pozriem sa," Riley vytiahol mobil z vrecka, „19:03," oznámil mi.

„Toľko?!" nestačila som sa diviť a pozerala na neho prekvapene. „Bude dúfam ešte škola otvorená, nie? Alebo... dostaneme sa odtiaľto domov?" nemala som z toho dobrý pocit, že by som tu mala spať. Navyše, ako som zalovila vo vrecku a našla si jednu paličku signálu, moc ma to neupokojovalo. Rodičia sa o mňa už strachujú a ja sa tu medzi tým... čo som vlastne robila? Zamyslela som sa, no či som premýšľala hoc ako silno, na nič som neprišla. Nevedela som to pomenovať a povedať, ‚hej mami sorry, čarovali sme,' asi nebolo najvhodnejšie. Nie len, že by si myslela, že som sfetovaná ale určite by ma dala liečiť. A predstava 4 bielych stien, nebola lákavá, povedzme si úprimne.

Gerrard znovu zaštrngal kľúčmi a vytrhol ma zo zamyslenia. „Ideš či ostávaš?" uškrnul sa a ja som mu pohľad opätovala.

„Nie, ostávam stanovať," pretočila som pobavene očami.

Viktor ma potiahol za ruku a bez slov sme vykročili ku dverám. Lukas šiel prvý, jemne vykukol a rukou nám ukázal, že je vzduch čistý.

„Myslíte si snáď, že tu ešte niekto bude?" pretočila som očami.

„Pššt," ozvalo sa snáď zo všetkých strán a ja som sa prikrčila. Obranne som zdvihla ruky: „Dobre, dobre." Šepkala som. Čo to s nimi bolo?

„Školníkovi sa nie nadarmo hovorí školník, vieš?" začali ma poučovať a ja som mohla celú cestu, ako sme sa snažili dostať von zo školy, počúvala o školníkovi a o tom, ako chodí večer na obhliadku školy, pretože je sám, manželka mu už dávno umrela a on nemal i tak čo iné na práci.

Konečne sme sa dostali na vzduch a ja som si oddýchla. „Už nikdy viac," ukázala som prstom na všetkých, „nikdy viac s vami nejdem do posraného skladu v škole. Zabudnite," napravila som si oblečenie a oprášila kolená, ktoré boli celé od prachu.

„Aj zadok máš špinavý, pomôžem ti?" priblížil sa ku mne Riley so smiechom, no Viktorovi to zrejme neprišlo vtipné, keďže som uvidela, ako sa mu zatemnilo pred očami. Posadol ho Satan. Bola som si viac ako istá!

„Pokoj," potiahla som ho za ruku a snažila sa nesmiať, no akurát som si hrýzla do pery a na mojej tvári sa objavovali rôzne grimasy.

„Fajn," ešte raz na neho pozrel a potom ma objal zozadu. „Autobus nestíhame, tak ťa zveziem, čo ty na to?" pobozkal mi vrch hlavy.

„A na čom? Rovno ti hovorím, že ak tu máš bicykel, tak so mnou nepočítaj," nikdy som ho nemala rada. Nechápem ako sa ľudia na tom dokážu usadiť!

„Nie, autom," usmial sa, dívajúc vpred na parkovisko, kde stálo jedno, jediné, čierne auto. Nebolo boh vie ako nové, no vyzeralo dosť slušne.

„Ty - ty máš auto?" neveriaco som sa na neho zadívala.

„Hej," pustil ma a poškriabal sa na zátylku, „nie je najnovšie, má nejakých 5 rokov, ale na to, čo zatiaľ potrebujem, je dostačujúce," usmial sa na mňa a ako sme sa pomaly k nemu priblížili, odomkol ho.

„Je nádherné," vydýchla som nadšene. „Ako dlho ho máš?" spýtala som sa ho.

„No," počítal na prstoch, „deň či dva po hádke som ho kúpil. Rodičia mi pomohli polovicu splatiť, takže," mykol plecami, „nemusíme používať autobus," nasadol dnu.

„Hej, zvezieš nás?" nečakali však na odpoveď a nasáčkovali sa všetci traja dozadu. S úsmevom na perách som otvorila dvere od spolujazdca a sadla si doň.

Ignoroval som ako sa tam doťahovali a Viktor nakoniec povolil, že predsa len to má po ceste. Vnútri to bolo malé, no zmestili sme sa. Sedadlá vyzerali že boli novo potiahnuté a až na niekoľko škrabancov vnútri i na kapote, vyzerali ako nové.

Z premýšľania a pohodlného usadenia sa, ma vytrhol zvuk motora, akoby ho zabíjali zaživa. „No poooď, nestávkuj teraz," Viktor sa rozprával s autom a snažil sa ho naštartovať.

Zdvihla som obočie: „V pohode?"

„Hej, hej, toto niekedy robí," vzdychol si.

Našťastie zhruba na piaty pokus sa mu podarilo naštartovať a v jeho tvári som videla úľavu. „Môžeme," pozrel sa do zrkadla na chalanov a prikývol.

Cesta trvala omnoho kratšie ako autobusom. Väčšinu času mi ich debata šla jedným uchom dnu a druhým von. Užívala som si ten pocit, že Viktor má auto a od teraz už nebude taký problém sa niekam dostať. Budeme môcť chodiť na výlety, možno niekam do lesa stanovať.

„Čaute," pozdravil nás Riley a ja som mu len zamávala. Až teraz som si uvedomila, že sme ostali sami v aute a Viktor ma viezol domov.

„Deje sa niečo?" preradil do trojky.

„Nie, prečo?" pozrela som sa na neho.

„Celú cestu si vyzerala taká nesvoja a nechcel som to riešiť pred nimi," pozrel sa na mňa.

„Jaj," zasmiala som sa, „nie, nie, to sa ti len zdalo. Neviem to vysvetliť ale vždy keď si sadnem do auta, ‚vypne' ma. Akoby som stratila náladu a len sa dívam von oknom a premýšľam. Neviem, je to odjakživa," vysvetlila som mu, aby sa nestrachoval.

„Určite?" pozrel sa na mňa ustarane.

„Určite," pohladkala som ho po ramene, keď v tom mi zazvonil mobil. Nadvihla som zadok a vytiahla ho zo zadného vrecka. „Prosím? .. Jéé, ahoj mami .. Jasné .. Nie, nie, len som sa zdržala v škole ešte .. Uhm .. Dobre .. O chvíľu som doma .. Dobre .. Neboj sa .. Počuj, môže prísť Viktor na večeru? .. Hej, udobrili sme sa .. Dobre .. Okej .. Ahoj," zložila som telefonát s matkou.

„Takže mám ostať na večeru?" uškrnul sa a v tom momente zastal pred domom.

„Iba ak chceš a tešíš sa na špagety alá bolognese alá otec sa snažil variť a z nivovej omáčky urobil mäsovú," zasmiala som sa.

„Mám sa báť?" zhrozene sa na mňa zadíval a ja som len otrávene zdvihla pohľad.

„Je to rozkaz. Tak zdvihni tu prdel a padaj jesť," hrala som sa na urazenú.

„Rozkaz madam!" dobehol ma, pleskol po zadku a vybehol po schodoch.

„Veď počkaj!" vyhrážala som sa vztýčeným prstom.