Štyri živly

53. Kapitola

O niekoľko mesiacov neskôr

"Podáš mi opaľovací krém?" donútila som sa zdvihnúť ukazovák, namieriť ho na stranu a ďobnúť ním do Viktora. 

"Nepreháňaš to s ním?" znovu frfľal.

S pretočením očí som si sadla a slnečené okuliare zdvihla z nosa a položila do vlasov. Slúžili mi ako čelenka ozdobenie ofiny. "Vieš, že sa rýchle spálim a chceš ma počúvať ako veľmi to bolí?" zafrflala som pre zmenu ja.

"Nie," vzdychol si a z plážovej tašky vyťahoval opaľovací krém s faktorom tridsať. Vyšší mi zakázal kupovať, a tak som sa natierala častejšie. Momentálne som na seba dávala vrstvu faktoru číslo stodvadsať.

Krém, ktorý som vytlačila na ruky som jemne vmasírovala do pliec a "utrela" sa do nosu a líc. Tie sa mi vždy najrýchlejšie spálili. "Netriem i teba?" zdvihla som ruky, ktoré boli bielšie ako od robotníka, ktorý celý deň pracoval na stavbe.

"Ew, nie, vďaka," zavrtel znechutene hlavou a ja som s myknutím pliec vmasírovala krém do bruška.

"A nás sa nespýta, pff," pretočil očami Gerrard.

"Prepáč. Mám ťa teda natrieť?" s potmehúdskym úsmevom som zdvihla biele ruky do vzduchu.

"Vieš čo? Asi som si to rozmyslel."

"Asi?" nadvihla som obočie.

"Určite," vstal.

"Kam ideš?! Potrebuješ krém!" skríkla som na chlapca, ktorý krvou mocou utekal do jazera schladiť sa. Alebo skôr, preč odo mňa.

Vzdychla som si ofučane a hryzla do spodnej pery: "Nikto ma nechápete!" Rozhodila som rukami.

"Perióduješ?" zdvihol hlavu od knižky ďalší môj kamarát - Riley.

"Eh? Nie?" nechápala som, čo to bolo za otázku.

"Okej," a ďalej sa venoval svojej knižke.

"Čo to?" nechápavo som sa otočila na Viktora, ktorý vstával, že ide tiež do jazera.

Bez toho aby sa ma spýtal sa rozbehol a skočil šípku. Pri tom stihol Gerrarda, ktorý jemne našliapoval do vody ošpliechať a nič viac ako nadávanie na celom jazere nebolo počuť. Začala som sa smiať.

V momente, ako sa na mňa otočil som stíchla a zamávala mu.

Ten, ako inak, zdvihol prostredník a ponoril sa pod vodu.

"Spôsoby," zavrtela som hlavou.

"Že ťa to ešte prekvapuje," mykol plecami Riley, ktorý pretočil ďalšiu stranu.

"Čo to vlastne čítaš?" zadívala som sa na hrubú knihu.

"Percy Jackson a boj o labyrint," ukázal mi obálku knihy.

"To ešte nenatočili, však? Lebo to som ešte nevidela," prekoprcla som sa na Gerrardov uterák, aby som bola bližšie k nemu.

Položil záložku na stranu a s podvihnutým obočím sa na mňa zadíval. "To nemyslíš vážne, však?" spýtal sa ma.

"Percyho som nikdy nečítala. Mnoho a iné knihy hej ale jeho nie, preto sa pýtam," mykla som plecami.

"Tak to musíš napraviť!" zadíval sa na mňa zmätene.

"Čo je?"

"Vyzeráš, akoby si hlavu strčila do múky. V tom lepšom prípade," začal sa smiať.

"Debil!" skríkla som zvesela a mastnými rukami od krému som mu prešla po chrbte. Viditeľne som videla ako ho znechutene striaslo a vyskočil na nohy.

"Kriste musím sa ísť umyť kvôli tebe," vyčítal mi namosúrene.

So smiechom som sledovala ako ďalší z "mojich" chlapcov uteká do vody zmyť zo seba ochranu!

"Prečo sú všetci vo vode?" konečne prišiel Lukas aj s pohármi čapovanej kofoly.

Do uteráka som utrela zvyšok krému aby sa mi nešmýkali a mykla som plecom: "Boja sa krému." Vzala som si od neho plastový pohár a do hrdla - suchšieho ako Sahara - som obrátila polovicu tekutiny.

"Ideš do vody?" spýtal sa ma, ako náhle si sadol na deku vedľa Viktora. Hlavu som otočila doľava a prikývla.

S pomalou chôdzou sme sa vyhýbali ležiaci ľuďom na pláži.

"Ako je na tom ruka?" spýtal sa ma so zamračením.

Podvedome som si siahla na číslo, ktoré som na nej mala vyryté. Už niekoľko mesiacov sa neprepísalo, čo si ani jeden z nich nevedel vysvetliť. Ostalo na čísle 6 a nie každý mal z toho dobrý pocit. Najmä ja.

"Stále rovnako," mykla som nespokojne plecami, "potrebujem vedieť, prečo sa to zastavilo. Čo to znamená. Bože, tak zmätená som..." vzdychla som si. Snažila som sa šepkať aby sme nevzbudili pozornosť, no vždy keď padla na to reč, moja hlava šla vybuchnúť od hnevu a nepoznania.

"Rozprával som sa s Najvyššou radou," zrazu vyriekol.

"S kým?" zamračila som sa.

"S prvými," vyslovil.

Nebola som si moc istá kto sú tí Prví, no ak si dobre spomínam, raz mi o nich hovoril. Myslím. Boli to zrejme tí, ktorým sa niečo podobné stalo prvýkrát a rozhodli sa konať.

"A čo hovorili?" vypustila som svoje myšlienky.

"Ešte sa nestretli s tým, aby sa to zastavilo."

"Po prdeli," rozhodila som rukami, "najprv získam živel, ktorý som ani nemala mať. Nejakým spôsobom som ho vzala Gerrardovi, ktorý teraz nemá svoje schopnosti. Potom mi nejaký týpek v autobuse označí a zrazu sa odpočet zastaví? Ja to vzdávam. Ver tomu, že sa raz zobudím ako nejaké zviera. Najlepšie ako nejaký hmyz aby som bola nenápadná," zaškrípala som zubami.

"Pokoj. Na všetko nájdeme vysvetelenie."

"Kedy?"

"Raz..."

"Mhm," nevedome som stúpla do vody a skríkla: "Ááá!" A vyskočila odtiaľ.

"Preboha, čo sa deje?" zľakol sa Lukas, ktorý sa držal za srdce.

"To studí!" ukazovala som na vodu akoby to bola nejaká príšera. "Tam nejdem," rozhodne som založila ruky na hrudi.

"Čo som to počul?" vynoril sa Viktor.

"Nič si nemohol počuť, keď si bol pod vodou," pretočila som očami. Ah, tí chlapi.

Avšak, skôr ako som si stihla uvedomiť čo sa deje, ocitla som sa pod vodou vďaka Viktorovej a Gerrardovej pomoci. S výdychom som sa vynorila a šibrinkovala prstom. "Mohla som dostať infarkt!" prešla som si rukou po vrchu hlavy. "Moje okuliare!" zakňučala som a začala chodiť dokolečka ako škrečok a dívať sa pod seba.

"Hľadáš, niečo?" Viktor sa vyškieral a točil s mojimi okuliarmi na prste.

"Ty smrad," rozbehla som sa po ňom v snahe ho utopiť.