Štyri živly

19. Kapitola

"Konečne sami?" usmiala som sa na neho a on sa ku mne priblížil. Pritisol mi ruky na líca a ja som ho zastavila prstom, ktorý som mu položila na pery. "Prepáč, že sa to tak rýchle zvrtlo. Nemala som v pláne to tak uponáhľať a..." mykla som smutne plecami, pri čom som sklonila tvár. Viktor mi ju však znovu zodvihol a usmial sa na mňa.

"Ak by si ty neurobila prvý krok, ja by som ho urobil až za dlhú dobu. Nie som v tom moc dobrý a keďže..." premeral si ma pohľadom, "viem ako si na tom, že ťa nejeden chlapec chce, mal by som asi po šanci, ktorú mi práve dávaš."

"Prosím?" zašepkala som, aj keď sme boli sami. V izbe. V dome. V šírom okolí.

"Hej, no..." mykol plecami a objal ma okolo pásu, pri čom mu ruky skĺzli na môj zadok, ktorý stisol. "Budeš ma mať možno za blázna alebo niečo podobné, no..." videla som, ako mu do tváre vkĺzla červeň a ja som sa rozžiarila šťastím. "Chceš sa stať mojim dievčaťom?" a je to tu. Tá otázka, ktorú som si tak dlho predstavovala. V snoch, myšlienkach... a on ju vyslovil nahlas.

Keby ma nedrží, zrejme by sa mi podlomili kolená, no on ma držal. Pevne, ochraniteľsky, priateľsky a láskyplne zároveň. "Že sa pýtaš," pritisla som mu pery na tie jeho a cítila, ako sa s tými mojimi hral. Jemne som mu do nich zahryzla, keď v tom, ma zodvihol na seba a odniesol si ma do postele, kde si ma položil ako bábätko. Ako tú najkrehkejšiu bytosť na tomto svete. Vsadila by som sa, že i porcelánová bábika by nemala na mňa, v momentálnom stave.

"Tanah?" odtisol sa odo mňa a len sa díval.

"Čo sa deje?" oprela som sa o lakte a premýšľala, čo sa mu stalo. Mal dosť nečitateľnú tvár, čo neveštilo nič dobré - zväčša.

"Chcem ťa... vážne, hrozne chcem ale..."

"Ale?" nechápala som, kam tým mieri.

"...vieš, no... nechcem to uponáhľať," vzdychol si, no vzápätí som mu videla vydýchnutie si v tvári, všetku tú úľavu, keď to vyriekol nahlas.

"Bože a ja som sa bála, čo hrozné sa stalo," zasmiala som sa a postrapatila som mu vlasy. "Mne to vôbec nevadí a súhlasím s tým," stiahla som ho na seba a pretočila sa s ním tak, aby som teraz bola ja na vrchu. Sadla som si na neho a preplietla som si s ním ruky.

"Tanah?"

"Viktor... vždy, keď ma takto oslovíš, mám strach, čo z teba vypadne," obtrela som sa nosom o jeho. "Pokojne vrav, čo máš na srdci," usmiala som sa.

"Čoskoro budú tvoje narodeniny," poznamenal a ja som sa na neho nechápavo zadívala.

"Čoskoro? Máme takmer ešte pol roka," upresnila som.

"Možno sa to zdá ako dosť času. Lenže nie natoľko, aby si dokázala výjsť až na tú úroveň, kam ťa má tvoj živel dostať. Proste... mali by sme začať čo najskôr s učením," dotkol sa akvamarínu, ktorý sa mi hompáľal na krku.

"Predsa ty nemáš zem, tak ako ma ju môžeš učiť?" 

"To, že ju neovládam neznamená, že neviem celé jej používanie naspamäť, pri čom každá funguje na rovnakom spôsobe," mrkol na mňa a chytil ma za boky. Posadil sa pohodlnejšie a mňa pustil, aby som nespadla. 

"Dobre, lenže..." zavrtela som hlavou a vzdychla som si. "Fajn, ja už ničomu nerozumiem," vzdychla som si opäť. "Čo ak mi to nepôjde?" tá možnosť je tu vždy, dodala som, no nie nahlas. 

"Prestať, trdlo," vzal mi medzi pery tie svoje a hryzol do nich, vďaka čomu, som sa musela usmiať. Bolo to také zvláštne, keď obyčajný dotyk dokázal urobiť tak mnoho! "Pôjde ti to a vieš prečo?"

Keď ma pustil, zavrtela som hlavou, na znak nesúhlasu: "To teda neviem." Odvetila som mu zvedavo.

"Pretože si šikovná a musíš si veriť. Ak chceš, môžeme to teraz vyskúšať," ukázal hlavou na kvet, ktorý som mala položený na okne. 

"No... poďme radšej spať..." zasmiala som sa nervózne, čo bolo nie len na mne vidieť ale i počuť.

"Čoho sa bojíš?" spýtal sa ma, "neúspechu? Tých ešte bude," síce ma to moc neupokojilo ale snaha sa cenila.

"Kašlime na to teraz. Vážne..." ľahla som si vedľa neho a v objatí mu pomaly začínala usínať.