Štyri živly

25. Kapitola

Celú noc sme s Emily sledovali filmy, pokiaľ nám nevypadol prúd a my sme ostali bez elektriny. Čiže nešli svetlá, televízia, počítače, spotrebiče... jednoducho nič.

"Tanah?" Emily sa ku mne pritúlila, "nechoď preč bezo mňa, áno?" počula som, ako sa jej triasol hlas. Poznala som ju dosť dobre na to, aby som vedela, že má strach z tmy. Dokonca i doteraz mávala jemne pootvorené dvere v izbe, aby k nej šlo svetlo z chodby. Nikdy som sa jej nesmiala ani to neriešila, pretože každý človek môže mať inú fóbiu. Raz som čítala, že existuje fóbia z fialovej farby, na čo som sa zasmiala. "Čo ti príde také vtipné?" počula som jej urazený tón.

"Len som si na niečo spomenula, neboj," uškrnula som sa, no to ona nemohla vidieť, pokiaľ nemala oči ako sova či upír. A upíri neexistovali. Aká škoda!

"A na čo si si spomenula?" spýtala sa ma a načiahla sa niekde vedľa seba, odkiaľ vzala vankúš, ktorý si tisla k prsiam.

"Vieš o tom, že existuje fóbia z fialovej farby?" začala som sa smiať.

"To vážne?" počula som v jej hlase, ako jej cuklo v kútiku úst v smere úsmevu. Bola som rada, že sa aspoň trošku upokojila a nemyslela na tmu, ktorá bola okolo nás. Ako sme tak chvíľku boli ticho, počúvali sme dážď, ktorý klopkal na parapetu a vietor, ktorý udieral do okien. Byť sama, nebolo by mi všetko jedno, no zrejme by som už spala a nejako to neriešila. Aspoň, že sme mali zamknutý dom, takže sa k nám nikto nemohol vlámať.

"Počuj," zrazu som si spomenula, "v linke, niekde ako je lekárnička a tieto hlúposti, by sme mali mať sviečky a zápalky. Idem po ne..." nenechala ma dohovoriť, keďže mi skočila do reči.

"Ja idem s tebou!"

Pretočila som očami a vzdychla som si: "Keby si ma nechala dopovedať, zistila by si, že potrebujem, aby si mi svietila mobilom."

"O... aha," a viac z nej nevyšlo, "a kde ho máš?"

"Však si vezmi svoj, nie?" nechápala som.

"Je.. no... ako to povedať," zasmiala sa a poškriabala na hlave.

Znovu som si vzdychla a pozrela sa na ňu prísnym pohľadom, ktorý i tak nemohla vidieť: "Zas sa ti vybil?"

"Už si ako moja mama," odula sa a zo stolíka vzala môj telefón, s ktorým si zasvietila do tváre, takže vyzerala ako Vianočný stromček, ktorý svietil.

"Vieš o tom, že si ho mala namieriť dole a nie do svojej tváre, však?" začala som sa smiať. Nechápala som totiž, ako je možné, že táto blondínka je moja priateľka. Vážne, som to niekedy nechápala! A potom, že prečo na ne vymýšľajú vtipy. Dobre, aj ja som mala niekedy blond chvíľky, no o tom, potom.

"Bla bla bla," pretočila očami, čo som teraz videla. "Tan..." v strede vety sa zastavila a ja som sa na ňu nechápavo zadívala.

"Áno?" vstala som.

"Viktor ti písal. Počkať. Ty máš chlapca? A ja o tom neviem?!" zrazu ma udrela vankúšom do chrbta, vďaka čomu nasledovala reťazová reakcia. Potkla som sa o koberec, kopla malíčkom do sedačky a následne padla na zem.

"Vďaka," ležiac na zemi, som zdvihla ruky, ktoré ukazovali "like."

"Kedy si mi to chcela povedať?!" ucítila som, ako si sadla na môj zadok a začala ma vankúšom biť."

"Hej! Daj mi ten mobil!" snažila som sa pretočiť, no táto chudá roztlieskavačka mala predsa len nejakú váhu, vďaka ktorej som sa nemohla poriadne pohnúť, natož otočiť.

"Až mi odpovieš," dala mi frčku do zadu hlavy a ja som si ju chytila s bolesťou.

"Tak zlez zo mňa," opierala som sa o ruky.

Zliezla zo mňa a svietila mi na tričko, aby sme si videli do tváre: "Hm?" Stále čakala na odpoveď.

"Neviem... chvíľku... mesiac? Dva? Ja neviem," hryzla som si do pery, aby som schovala svoj priblblý výraz tváre.

"A ako to, že o tom neviem?!" našpúlila dolnú peru v znaku odutosti.

"Pretože stále buď trénuješ, nemáš čas na mňa, lepia sa na teba chlapci, si na nákupoch..." počítala som na prstoch.

"Dobre, dosť," chytila mi ruku aby som prestala a po chvíľke civenia na seba, sme sa jednoducho rozosmiali. "No dobre," ozvala sa po chvíľke, "a kto je ten fešák?" prehrabla si rukou svoje strapaté vlasy.

Vzala som jej telefón, odomkla ho a v galérii našla jednu fotku, kde bol mimoriadne chutný. Strapatý, ležiaci v posteli, usmievajúc sa na mňa. "Viktor," usmiala som sa na ňu a ona len zahvízdala.

"No Tanah, ty sa nezdáš. To kde si takého pekného chlapca splašila?"

Pretočila som očami: "Bože, nehovor tak o ňom. A k tvojej otázke." Vrátila som sa: "Presťahoval sa sem a ja som zachraňovala jeho sestre mačku, ktorá uviazla na strome a nechcela ísť dole." Rozprávala som jej príbeh. Bola som rada, že som aspoň na chvíľku prestala myslieť na svoje sklamania, ktoré sa mi nepodarili. Avšak, o tom som jej nemohla povedať. Aspoň nie teraz či vôbec niekedy. "Dobre," znovu som sa postavila na svoje nohy, "čo tie sviečky?" spýtala som sa jej.

"Jo, sviečky!" zasmiala sa a vzala mi telefón, aby si videla popod nohy.

Ja som ju len nasledovala ako poslušný psík svojho pána, keďže som nechcela vraziť do ďalších vecí. "Tu mi svieť," riekla som jej, ako som sa vyštverala na stoličku - hold, malý ľudia to nemajú ľahké - a hľadala sviečky. Našla som po chvíľke síce len červené, ktoré mali voňať po jahodách, no povedala som si, že aspoň niečo. Hneď vedľa sa nachádzal zapaľovač, a tak som ich pomaly pozapaľovala a rozmiestnila v kuchyni. "Preboha!" zvýšila som zrazu hlas.

"Čo sa deje?!" strhla sa Emily.

"Nejde elektrina!"

"Nie, vážne, Kolumbus?" pretočila očami.

"Bože, nepochopila si ma," plesla som si rukou po čele. "Tým pádom nejde chladnička, takže sa mi pokazí jedlo a rodičia prídu až za dva dni, a..." nadýchla som, "čo ak to nepôjde ani vtedy?" už som nemala dych. A ani peniaze.

"Nestresuj, ono to čoskoro naskočí. Keď ja som prestala myslieť na tmu, ty toto zvládneš," začala sa mi smiať a ja som si len založila ruky na prsiach.

"Bla, bla, bla. Inak, čo písal Viktor?" spomenula som si, keď nijako inak nemala možnosť zistiť, že sme spolu. A to, že som mala s ním fotku na pozadí ešte nič neznamenalo. Stále to mohol byť kamarát.

"Láska? Asi o dvadsať minúť vypnú elektrinu, takže prídem, ak ti to nevadí. Nechcem aby si bola sama," prečítala a ja som sa začala len usmievať ako slniečko. V tom mi však doplo, že dvadsať minút he dávno preč a čoskoro príde, a je tu Emily a... bože, čo spravím? Ona sa ho bude zas divné otázky pýtať, a v tom zazvonil zvonček.