Štyri živly

5. Kapitola

Chcela som vedieť, čo sa presne stalo, preto som napäto počúvala, každé jedno slovo a neprerušovala ho. Aspoň, som sa o tom snažila.

„Tak... Jednoducho sa to pokúsim vysvetliť. Boli sme jeden večer v klube a tancovali sme spolu. No ako som sa otočil, už som ju stratil pomedzi všetky tie tancujúce telá a povedal si, že to je i tak jedno, pretože má mobil a keď, zavolala by mi. No, to je jedno. Ako tak som tancoval, dostal som neskôr smäd, tak som si šiel objednať pivo, no všimol som si, ako tam flirtovala s niekým. Bolo to na nej vidieť na míle ďaleko. Pohadzovala a hrala sa s vlasmi..." začal opisovať jej flirtovacie taktiky, kde som ho stopla.

„Hej, hej chápeme. Ďalej?" medzi tým nám mamina naservírovala francúzske zemiaky a ja som sa do nich pustila. Vypýtala som si ešte soľ, keďže na môj vkus boli málo dochutené.

„...no a čo nevidím, začala sa tam s ním bozkávať. Ako nejaká pubertiačka. Tak som šiel tam, samozrejme, a chcel vysvetlenie. Vraj, alkohol. Dobre, to som ešte prehliadol, no keď som ju nachytal opäť s tým istým, u nás na apartmáne v posteli, to som už nezvládol. Úprimne si ani nechcem predstaviť, čo všetko, kde s kým robila. Preto, som vzal deti a porozprával sa s nimi. Vraveli, že chcú ísť so mnou, no a od vtedy tu bývame. Síce len dva týždne zhruba, no je to stále chvíľka. Nemal som čas sa ozvať skôr. Potreboval som pozapisovať deti do škôl a zariadiť dom," odpil si z pohára, kde mal zrejme víno, podľa farby. Červené.

"Aj tak som ju nikdy nemala rada, ak ti to pomôže," ozvala sa Jane z kuchyne.

"Ja viem. A nabudúce dám na tvoju radu," usmial sa Robert.

"No, zrejme máte ešte toho dosť, čo predebatovať, tak budem hore," keby niečo, rieka som im a vstala od stola. Zasunula som stoličku pomocou nôh, keďže som mala ruky plné tanierov, príborov a servítok, ktoré som šla vyhodiť. Taniere som poukladala do umývačky riadov a servítky vyhodila do koša, ktorý sme mali za domom. Dalo sa tade vyjsť cez kuchyňu, rovno k plotu. Vrátila som sa a Robert na mňa prehovoril.

„Ak nemáš nič na pláne, tak dnes môžeš prísť. Alebo, rovno môžeme ísť spolu. Čo ty na to?"

„Jasné, to by bolo fajn. Teda.. ak vám to nevadí," usmiala som sa na rodičov, ktorí len prikývli a súhlasili.

„Dobre, tak zhruba o hodinku ťa vyzdvihnem, dobre?"

„Jasné. Budem v izbe," vzala som si pohár s jablkovým džúsom a vyšliapala schody.

Sadla som si k stolíku, vzala som si skicár a začala som si len tak čmárať, rôzne obrazce, z ktorých neskôr vznikli kvietky a ornamenty. Nevyfarbovala som moc často, pretože som skôr mala pocit, že som si ničila tým kresby, no tieto boli jednoduché a zaujímavo by to vyzeralo, keby boli farebné. Vyhrabala som teda zo spodného šuplíku nejaké farbičky a čmárala si. Začal mi zvoniť mobil, no nemala som náladu ho hľadať - úprimne, zdvihnúť, pretože mi vibroval pri ruke. Všimla som si totiž meno a na spolužiačku som nemala chuť. Opäť mala určite pripomienky na nejaké školské akcie a do všetkého ma ťahala.

Začula som zrazu zaklopanie na dvere. „Ďalej," riekla som dosť nahlas, aby to bolo počuť.

„No, ideš?" usmial sa na mňa Robert a ja som prikývla. Vzala som si druhé tričko na seba, keď ma šiel dole čakať a prezliekla som sa do riflí. Bola som zvedavá na jeho deti. Nikdy som sa s nimi nejako nestretla. Aspoň si to nepamätám. Už je to dlhá doba.

Zišla som dole po schodoch a šla sa obuť. Nohy som strčila do tenisiek, zašnurovala a obliekla som si mikinu. „Môžeme," vzala som si kľúče a rozlúčila som sa s rodičmi. „Mobil som si nechala hore na nabíjačke," zaklamala som. Mala som takmer plnú batériu, no nechcelo sa mi ho brať. „Nebudem dlho," pobozkala som oboch na líce a počkala Roberta vonku. Ten mi medzi tým otvoril auto a ja som si sadla na spolujazdcove miesto. Premýšľala som, azda je to jeho auto, či opäť ďalšie firemné. On ich snáď menil ako ponožky. Vážne.

Bola som ponorená v myšlienkach, pretože som si predstavovala jeho deti. Bude syn starší? Či dcéra? Koľko majú rokov? Sú dvojčatá? Vyrušil ma však z myšlienok Robert, keď si nasadol do auta.

„Pripravená?" spýtal sa ma a ja som len prikývla.

Celú cestu sme sa viezli mlčky, len sem-tam nejaké to slovo prehodili. Nemala som moc výrečnú náladu. Ani som nevedela, čo mi tak pohasla. Možno zo zoznámenia sa. Bola som divný človek. Aspoň, sama na seba som tak zvláštne vplývala. Dlane sa mi potili a ja som si šúchala ruky do riflí. Panebože, však to nie je ako cesta l lekárovi alebo na nejaké vystúpenie, pripomenula som si. Keď sme zastali pred dvojposchodovým domom, sivej farby, žasla som.

„Nádhera," trávnik bol upravený, kvietky kvitli, ba i stromy. Vystúpila som z auta a dívala sa navôkol. „Však tá záhrada je väčšia ako náš celý dom," zasmiala som sa a zavrtela hlavou. „Vážne mi chceš povedať, že nie si vrah alebo zlodej?" znovu som sa ho to spýtala a on ma začal štekliť.

Chytil mi hlavu pod pazuchu a začal ma tak tiahnuť. Ruku „pretransformoval" do „zbrane" a priložil mi ju k hlave. „Teraz to už môžem priznať. Prišiel som ťa zabiť. A tvoje oči a vlasy použijem pre svojho robota, klona Tanah 2," tak ma vliekol až ku dverám.

„Vážne? O chvíľu prídem o krk," nechala som sa vliecť. „Vieš čo? Jednoduchšie a pohodlnejšie by bolo, ak by si si ma prehodil cez rameno a tak odvliekol," navrhla som a dúfala, že zmení názor.

„Ja viem. Ale takto je to väčšia zábava," zasmial sa, zbavil sa „zbrane" a otvoril dvere, stále držiac ma tak.

„Som doma!" zakričal a ja som začula dupot nôh na schodoch. Poriadne sa to tam ozývalo a ja som si ani nechcela predstaviť, aké veľké to je. Radšej som sa držala toho, že to nebolo ešte pozariaďované.

„Tatíííí," skríkol dievčenský hlas, no keď som dievča uvidela, zastalo a nemo na mňa dívalo. Taktiež sa ukázal chlapec, len v teplákoch a s kofolou v ruke, zízajúc na mňa, ako ma ich otec držal ako „rukojemníka."

„Robert, vážne?" zadívala som sa na neho nechápavo a vzápätí na jeho deti.