Štyri živly

10. Kapitola

Prebudila som sa na silné pípanie budíka, ktorý mi oznamoval, že práve odbilo 6 hodín, ráno. Myklo to mnou, takže som sa strepala z postele a rukou placla do stolíka, pretože ešte vždy so zalepenými očami som sa ho snažila vypnúť. Keď to neprestávalo, donútila som sa otvoriť jedno očko a vypla ho. Zrazu, nastalo ticho. Vzdychla som si a ešte chvíľku chrápala na zemi, opierajúc sa o posteľ a premýšľajúc, kde to vlastne som. Keď mi však konečne trklo, že musím vstávať do školy, pretože o trištvrte hodinu mi ide autobus, náhle som sa prebudila a postavila. Ucítila som, ako mi popukal chrbát a stavce sa vrátili na miest. Kto, preboha mi dal hlas na budíku?! zanadávala som si. Možno som to bola ja, no nepamätám si to. Že by sen? Zavrtela som hlavou a radšej šla do skrine, ktorú som mala postavenú presne pred posteľou. Nemala som toľko odvahy, aby som aspoň rozostrela záclonu a zdvihla žalúzie, že som si po tme musela vyťahovať oblečenie.

Nakoniec som si nejako obliekla fialové nohavičky, čiernu podprsenku, čierne rifle, ktoré mali roztrhané kolená stehná - nebolo to naschvál. Mala som šťastie, že som utekala domov a potkla sa, pri čom sa mi ich podarilo roztrhnúť. Nikto to však nevedel, a tak to vyzeralo dôveryhodne, keď som ich ešte upravila - dobre, mamina mi pomohla. Na podprsenku som si natiahla - pre zmenu - sivé tričko, s čiernym nápisom. Cez to, som si prehodila svetrík, keďže ešte vonku nebolo tak hnusno a vzala si ruksak, ktorý som si prehodila cez plece. Do vrecka som si narvala mobil s bielymi sluchátkami a urobila si miesto, aby sa mi tam ešte zmestili kľúče. Nechápala som nikdy a snáď asi ani nikdy nepochopím, prečo sa vrecká na dievčenských nohaviciach, robia také malé. To snáď počítajú, že všetky budeme nosiť kabelky a v nich veci? No, to určite, nebola som ten typ a ani som nemala v pláne sa ním stať. Podľa mňa, kabelky a všetky tie zbytočnosti, boli jednoducho zbytočné. Človek s tým nemohol poriadne behať. Čo, behať. Chodiť!

Prestala som sa sťažovať sama sebe v myšlienkach ohľadom hlúpostí a z kuchyne si vzala jablko, ktoré som len tak pretrela tričkom a zahryzla som sa doň. S jablkom v ústach som sa začala obúvať. Mala som vytiahnuté conversy a vansy. Rozhodla som sa, pre vansy. Bolo mi v nich príjemnejšie a rýchlejšie sa nazúvali. Vzala som si ešte kľúče z botníka a zamkla za sebou, i keď rodičia boli ešte vždy v dome - zvyk.

Po ceste, ako som šla na zastávku, kde mi to trvalo normálnou chôdzou tak päť až osem minút, som pomaličky jedla jablko. Na mobile mi čas ukazoval, že mám ešte desať minúť času, tak som sa nemala kam ponáhľať. Zatiaľ som i tak sedela na lavičke a obhrýzala ohryzok, ktorý som i tak následne hodila do trávy. Nebol tam nikde kôš a predsa, jablko zhnije a poslúži to ako prírodné hnojivo. Bože. Tá biológia, sa na mňa lepí, striaslo ma pri tej predstave, že som si na niečo také spomenula, a to ešte nebolo ani osem hodín a ja som nesedela ako za trest v lavici.

Tanah? pípla mi sms-ka, ktorá ma vyrušila, pri počúvaní a hm-kaní si melódie. Očami som prešla po oslovení a vzápätí po mene, ktoré mi ho odoslalo. Usmiala som sa, pretože to bola moja dlhodobá kamarátka Emily.

Áno? odpísala som jej.

E: Mohla by si sa za mňa prihovoriť profesorovi Windenburgovi?

T: Zas budeš meškať? -.-

E: Prepáč :( Vieš, že sa snažím chodiť na čas, no keď to mľavovanie toľko trvá...

T: Áno, áno. Aj mľavovanie =D Mala by si prestať nosiť všetky tie sračky na tvári a radšej byť prirodzená. I tak si bez toho pekná a ty to vieš =)

E: Zas s tým začínaš? Necítim sa v tom dobre a ty to vieš...

Áno, áno, samozrejme. Tak v škole, už mi ide bus, pa =) odpísala som jej ja poslednú správu a dala si vybrovanie, aby ma to viac nerušilo pri počúvaní hudby. Nenávidela som to a myslím si, že som nebola jediná.