Štyri živly

26. Kapitola

Zvonček sa ozval po druhýkrát a Emily do mňa drgla ramenom: "Choď mu otvoriť, nie?"
"Eh, čo?" bola som zahĺbená do svojich myšlienok, respektíve starostí ohľadom toho, čo sa v dnešnú noc udeje. Nechcela som aby sa ho vypytovala hlúposti, ktoré ona tak rada robila. Otázky ako sa bozkávam, aká som v posteli, prečo práve ja, čo na mne vidí, akú značku spodného prádla nosí... som vážne nemala za potrebu počúvať. Keďže som premýšľala nad hlúposťami, nestihla som sa dostatočne rýchle spamätať, preto som už nevidela nič iné, iba to, ako sa to celé rýchlo zbehlo.

Emily podišla k dverám a začala na neho sypať otázky: "Hej, ja ťa poznám! Ty si ten chlapec, ktorý ma raz odviezol do školy! Ty vážne s ňou chodíš? Prečo si sa sem presťahoval?"

Zrazu ma však odtiahla na bok: "Tanah. Prečo si mi ho ukradla? Ja som ti vravela, že sa mi páči." Smutne a zároveň oduto sa na mňa dívala a ja som si sadla na operadlo gauča, pri čom som ruky založila na hrudi. Kývnutím hlavy som ho pozvala dnu, nech nestojí v predsieni a sledovala ho, ako sa vyzliekal, pri čom som jej odpovedala na jej otázky.

"Tak za prvé. Ja som ho stretla prvá a za druhé, nikoho som ti neukradla. Vybral si ma," mykla som plecami dívajúc sa tentoraz na ňu so žiarlivým pohľadom, ktorý hovoril za všetko. Priam kričal 'Ak mi ho preberieš, zavraždím ťa.' Hold, nikdy by sa nikto nemal stavať medzi mňa a moju žiarlivosť, ktorá by sa dala krájať. Vedel som však, že Emily vždy čo chcela, to mala. Aj keby to malo trvať neviem ako dlho, proste to dosiahla. No čím dlhšie to získavala, tým skôr ju to omrzelo.

Prestala som myslieť na to, aká je ona dokonalá aj s kruhmi pod očami a pozrela sa na Viktora, ktorý sa stále na nás nechápavo díval.

"Asi ruším, však?" spýtal sa.

"Hej."

"Nie!" riekli sme nahlas a ja som sa 'škaredo' zadívala na Emily. Keďže tu bola, tak rušil. Ona zas chcela dostať len to, čo nemohla mať - v jej prípade áno.

"Ou... tak ja.. pôjdem?" poškriabal sa na hlave a dívajúc sa na jeho mokré tričko cez ktoré presvitalo jeho vypracované telo len v svetle sviečok, bolo dokonalé. Hryzla som si do pery a schytila Emily za ruku.

"Ty poď so mnou. A ty..." pozrela som na neho a zas si hryzla do pery. Zamaskovala som to však zakrútením hlavy a "vyhnaním" perverzných myšlienok z hlavy. "...ty sa choď prezliecť a skús spraviť niečo s tými svet..." a v tom sa rozsvietilo, čo bolo dosť nepríjemné. Vyše hodiny sme boli v tme bez elektriny a zrazu sa všetko rozsvietilo. Všetko začalo blikať, pípať a nahadzovať sa späť. Len som si vzdychla, no neriešila to viac.

Schytila som Emily za ruku a tiahla ju do svojej izby na druhé poschodie. Cítila som Viktorov pohľad na svojom chrbte no snažila som sa ho ignorovať. Aj keď neúspešne. Musela som sa proste na neho pozrieť a úsmevom sa uistiť, že je všetko v poriadku.

Strčila som ju do izby a zamkla dvere. "Emily," ruky som si založila na prsiach. "Prosím ťa, nenič mi tento vzťah. Vážne Viktora ľúbim. A po dlhej dobe som takto šťastná. Ty môžeš mať kohokoľvek chceš!" mavla som rukami vo vzduchu.

"Ale ja chcem Viktora," s prižmurenými očami sa na mňa zadívala.

"Keby si bola kamarátka, urobila by si o čo ťa žiadam. Zrejme som sa zmýlila," mykla som plecami, pretože som vedela, že toto jediné na ňu zaberá. Aj keď to bolo hnusné odo mňa.  No mala som pravdu. Ak by bola kamarátka, OZAJSTNÁ kamarátka, tak by sa mi nesnažila vziať mi moje šťastie.

"Dobre..." počula som ako si porazene vzdychla a ja som mala chuť zakričať "Jooo!!!" ale držala som sa.

S úsmevom na perách som sa vrátila za Viktorom aby som sa s ním konečne mohla pozdraviť. Ten ma ihneď objal okolo pásu a vtisol mi bozk na krk. Začudovane som sa na neho pozrela: "To je všetko?" Spýtala som sa mierne sklamane.

Ten sa len k môjmu uchu nahol a začal šepkať: "Ak by som pokračoval, asi by sme sa dnes z izby nedostali."

Hryzla som si do pery: "A to by vadilo?" Zatvárila som sa ako anjelik.

"Mne nie ale tvojej kamarátke asi áno," zasmial sa a vzal mi medzi pery ucho. "Hmmm... Čo s tým?"

"Pošleme ju domov," zasmiala som sa, i keď teraz by som toho bola plne schopná.

"Neruším?" začuli sme ako Emily zaklopkala na drevo.

"Po pravde aj hej," vyšla som z Viktorovho objatia a nechápala ako dokázal byť tak úprimný. Ja by som skôr riekla, že nie aby som ju neurazila.

"Myslím, že pôjdem," začala sa baliť a ja som sa len na ňu dívala.

"Prečo?"

"Vycítim keď tu nie som vítaná," pretočila som nad ňou očami.

"Neurážaj sa Em," vzdychla som si.

"Neurážam. To je pohode. Užite si noc," usmiala sa na mňa a už stála vo dverách, pri čom som nechápala, ako sa tak rýchle stihla zbaliť, keď jej to vždy tak neuveriteľne trvalo.
Dostala som od nej pusu na líce a Viktor veľavýznamný pohľad, ktorý som radšej nekomentovala. Len som jej zamavala a zavrela za ňou, zízajuc na dvere.