Štyri živly

6. Kapitola

„Čo robíš Tanah?" dievčatko ma chytilo za rúčku, aby si ma mohlo odviesť a Robert ma pustil.

„Oni sú tvoje deti? Nikdy si sa o nich predo mnou nezmienil," vyčítala som Robertovi, že mi to nikdy nepovedal. Medzi tým som si čupla a pobozkala na líčko Mell, ktorá ma objala okolo krku a zasmiala sa.

„Prišla si náš navštíviť?" spýtala sa Mell, no skôr ako som jej dokázala odpovedať, stratila sa.

„Otec?"

„Čo je Viktor?" spýtal sa ho.

„Ale nič," pretočil očami a odišiel. Vstala som a oprášila som si kolená.

„Asi by som mala ísť..." zadívala som sa do obývačky, keď v tom, zrazu prišla Mell i s mačkou na rukách, ktorá mala na sebe ružovú mašličku a rolničku. Usmiala som sa, pretože ešte dnes ráno sme sa rozprávali o tom nápade a ona ho už stihla zrealizovať. Musela som oceniť, že bola šikovná.

„Nechoď," smutne sa na mňa pozrela a položila mačku na zem, ktorej meno som už stihla zabudnúť. Vedela som, že to bolo niečo na P, no to nebolo teraz podstatné.

Kľakla som si a objala som ju: "Nechcem, aby tvoj otec medzi tvojim bratom mali kvôli mne nejaké nezhody, chápeš. Nabudúce prídem a pôjdeme sa spolu prejsť do parku, čo ty na to?"

"Sľubuješ?" strčila mi takmer do tváre malíček, aby som jej prisahala a ja som sa zasmiala. Svojim malíčkom som stisla ten jej a usmiala som sa na ňu, v prísahe. Nemala som problém splniť tento malý sľub. A ak jej to urobí radosť, prečo nie? Mňa to nezabije.

Vstala som a zadívala som sa okolo seba. Ani som si nevšimla, že Robert odišiel a ja som nevedela kam. Chcela som sa s ním aspoň zo slušnosti pozdraviť. Počula som však hlasy z kuchyne - aspoň som si myslela, že to bola kuchyňa. Nakúkla som dnu a všimla som si, ako niečo riešili. Obaja sa mračili a Viktor mal ruky založené na hrudi. Vyšla som spoza rohu a odkašľala som si. "Robert? Ja už pôjdem," usmiala som sa na neho a strčila si prameň vlasov za uši.

"Nemusíš ísť, už sme si to vyrozprávali, však?" zadíval sa na Viktora, ktorý len pretočil očami, no ako náhle sa zadíval na mňa, pohľad mu zmäkol a bol viac priateľskejší. Taký, aký som u neho poznala - či skôr jediný, ktorým sa na mňa pozeral. Musela som sa na neho usmiať a on mi úsmev opätoval, za čo som bola rada.

"Hej, jasné. Tanah, ideš hore?" odstrčil sa od linky a prešiel popri otcovi, na ktorého sa ani nepozrel. A tak mi napadlo, že by mohol byť jeho nevlastný otec. Alebo z iného manželstva. Alebo... ja neviem. Behalo mi toľko myšlienok a teórií po mysli, až som sa sama divila, že sa to dá v tejto situácií.

Prikývla som nakoniec: "Dobre, teda."

"Idem s vami," chytila ma Mell za ruku, no keď sa na ňu zamračil brat a povedal jej, že sa chce so mnou porozprávať, začala protestovať.

Usmiala som sa na ňu: "Tvoj brat mi chce niečo povedať, dobre? Potom sa pôjdeme spolu prejsť a vezmem ťa na moje obľúbené miesto." Navrhla som jej.

Lenže, v tom Robert navrhol: "Poď Mell. Ja mám dnes už voľno,  tak čo sa ísť prejsť do parku?"

"A kúpiš mi ešte jednu mašličku pre Prim? Modru alebo zelenú by som chcela," začala si obúvať topánočky a Robert prikývol.

"Pokojne aj žltú s červenými bodkami," zasmial sa a Mell sa na neho zamračila.

"Fuj tato, to by som si ani ja nedala na vlásky,  nie ešte Prim," riekla a ja som sa smiala.

"Poď hore," chytil má za ruku a ťahal za sebou. Ešte som sa stihla obrátiť a zamávať im skôr, než sme sa stratili na druhom poschodí.

Ťahal ma za ruku po chodbe, kde boli štyri izby. Premýšľala som azda tá štvrtá bola hosťovská alebo to bola kúpeľňa,  no nemala som možnosť sa spýtať,  keďže sme ihneď zamierili do jeho izby. Na dlhej chodbe, bola úplne vzadu a vpravo. Keď sme sa ocitli v nej, divila som sa, že nebola taká obrovská ako celý dom,  čo sa zdal. Bola veľká, no stačila pre jedného človeka a hlavne, bola útulná. Usmiala som sa nevedomky, pretože som sa tu cítila dobre.

Začala som si prezerať jeho izbu a najviac ma zaujali obrazy vlkov,  lapače snov, polodrahokamy, mesiac a podobné veci. Nevedela som,  že sa mu niečo takéto páči. Všimla som si, že na stole mal rozložený lapač snov.

"To je tvoja práca?" jemne som sa dotkla vankúšikmi prstov a usmiala sa, keď prikývol. "Nádhera. Naučíš ma to niekedy?" dúfala som, že bude súhlasiť.