Štyri živly

16. Kapitola

Netrvalo ani dlho, pokiaľ sa nad schodmi objavila zástupkyňa dívajúc, sa na nás. Avšak, pri pohľade na mňa si založila ruky na hrudi a zamračila sa. Svoju postavu hnala po schodoch dole, smerom k nám a neprehovorila skôr, ako sa jeden z nás pohol. Samozrejme som to bola ja a nechápavým, jemne ustráchaným pohľadom som sa pozrela na chlapcov. Vedela som, že sme urobili viac škody ako nápravy, no vážne si myslela, že nechať troch pubertálnych chlapcov s jedným - docela normálnym - dievčaťom osamote, prinesie ovocie? Ak by boli normálni... Normálni by neboli aj keby to boli nejakí šprti, pretože tak či onak by niečo vyviedli, čo by spôsobilo, že sú po škole. Jedine, že by tu boli dobrovoľne a... zadívala som sa na dobre vyzerajúcich chlapcov a zasmiala sa. Hej, oni sú určite šprti, dobrovlníci po škole...

"Je vám niečo vtipné, slečna?" ozvala sa zástupkyňa a ja som zavrtela hlavou.

"Nie, pani Odenwaldová," normálne by som jej riekla 'pani zástupkyňa,' ale chcela som pôsobiť zdvorilo a ihneď vypadnúť z tejto diery. Nie, že by mi bolo s Lukasom, Riley-im a Gerrardom zle, ale musela som sa učiť. Je piatok, napadlo mi zrazu a to ma naštvalo ešte viac. Ona nás nechala po škole v piatok?! snažila som sa tváriť nevinne a usmiala som sa na ňu svojim typickým, roztomilým úsmevom, ktorý som používala najmä na balenie chlapcov - okej, nikdy som to neskúšala, ale povedať si to môžem, nie? - a prehováranie rodičov, či vyviaznutie z nejakých nepríjemných situácií, ako je táto.

"To, že sa budete usmievať všetci štyria ako slniečka, nič neznamená!" zdvihla varovne prst a my sme prikývli, akoby sme to mali nacvičené.

"Potrebujete niečo?" spýtal sa Gerrard, teraz ž otočený k stene, drhnúc nejaké slovo, ktoré tam pred chvíľou nebolo, a tak mi napadlo, že ho zrejme napísal. Bolo to typické chlapčenské písmo, no bolo docela... vlnité. Zavrtela som hlavou a prestala premýšľať nad tvarom jeho písma a tiež sa otočila a začala - zoškrabovať - už centrofixu.

"Nebudem sa vyjadrovať k vaším..." ukázala na nás, no pohľad zamerala na mňa a ja som ju periferne videla, "no nič," mávla rukou, "chcela som vám povedať, že už môžete ísť. AKo vidím, sčasti to zliezlo. V pondelok sa vidíme a dokončíte to. Jedine, že by ste tu ešte dnes chceli ostať dlhšie, no pochybujem, že sa vám chce a..." nestihla ani dopovedať a do jej otvorených rúk, sme jej naskladali čistiace prášky, handry, hubky a všetky rôzne veci, ktoré nám požičala.

"Ďakujeme," riekli sme jej a vybrali sa po schodoch hore. Prehodila som si tašku bez plece a zamávala jej. Ona ma len pohľadom spálila a ja som mykla plecami.

"Nevtieraj," drgol mi do ramena Riley.

"Nevtieram," pretočila som urazene očami, "len som myslela..."

"Čo?" pridal sa do debaty Gerrard, "..že ťa tu nenechá pondelok? Že to necháš na nás?" spýtal sa ma a ja som zavrtela hlavou so smiechom.

"Presne tak," odvetila som mu a ešte žmýkala tričko. Z batohu som si vybrala čierny svetrík a prehodila si ho cez plecia.

Vyšli sme zo školy, pri čom chalani rozoberali nejakú zaujímavú tému, no ja som znovu bola ponorená v myšlienkach a premýšľala nad Viktorom. Zadívala som sa na náramok ametystu na ruke a usmiala som sa. Poznala som ho len krátku dobu, no strašne som si ho obľúbila. Tešila som sa, až ho s chalanmi zoznámim, no nevedela som, azda so mnou tak skoro prehovorí. Modlila som sa však v opak. Zrazu niekto to mňa drgol a ja som uvidela ustarostený pohľad Lukasa.

"Čo sa deje? Vyzeráš, akoby ti niekto vysal dušu..." objal ma, keď sme už všetci stáli na zastávke a čakali na autobus, ktorý mal prísť o necelých 10 minút.