Štyri živly

29. Kapitola

Presunuli sme sa do obývačky, aby sme nechali malého spať v mojej izbe - či kam to vlastne šiel - a sadli si na pohovku. Vládlo medzi nami napäté ticho, ktoré sa nikto neodvážil prelomiť, krom Lukasa. Lenže Lukas horlivo premýšľal, niečo si popod nosom mrmlal a hľadal na internete. Nevedela som o čo mu šlo alebo čo robil, no po chvíli som vstala a vydala som sa do kuchyne. "Dá si niekto čaj?" spýtala som sa, no nepozrela som sa na nikoho, a tak sa museli ozvať.

"Ja si dám," prišiel ku mne Gerrard. "Pomôžem ti."

Len som prikývla, pretože mi bolo jasné, že buď je to preto, aby ma kontroloval alebo nechcel sedieť v obývačke vedľa Lukasa. Ani ja by som nechcela. Tiež to bol jeden z dôvodov, prečo som šla zohriať vodu.

Kanvicu sme vždy mali vytiahnutú, a tak som len do nej naliala vodu a pustila, čakajúc pokiaľ zovrie. Medzi tým som Gerrardovi hovorila kde nájde čaj, lyžičky, tanieriky a šálky. "Môj je ten čierny s vlkom," ukázala som prstom na šálku, ktorá sa schovávala za čisto červeným hrnčekom. Len prikývol a v tichosti ju vytiahol.

"Cukríš?" spýtal sa ma, ako vkladal sáčky od čaju do hrnčeky a ja som len pokrútila hlavou.

"Ak chceš zelený alebo čierny, tak si si mohol vybrať a neprispôsobovať sa, že ja mám ovocný," šla som zaliať.

"Nie, mne tie čierne ani nechutia," usmial sa. Teda... bol to polo úsmev, ktorý mal byť zdvorilý a nevyzerať až príliš rozpačito kvôli tejto trápnej atmosfére.

"Náhodou čierny čaj s mliekom je vážne dobrý," mrkla som na neho a so šálkou som sa chystala do obývačky. Musela som ísť však veľmi pomaly, dívajúc sa na hrnček, nohy a na všetko okolo mňa, aby som ta nevrazila.

"Ja by som sa z toho posral," zasmial sa a len tak-tak zastal, pokiaľ sa mu nevylial čaj.

"Neboj sa. Tiež som sa toho bála," mrkla som na neho a položila si šálku na stolík, pretože uško bolo až príliš vrelé a celý ten porcelán taktiež. Oprela som sa a sledovala chlapcov naokolo čakajúc, azda z nich niečo vypadne. Niečo povedia. Niečo sa dozviem. Alebo len tak proste odídu. Pohľadom som zablúdila na Viktora, ktorý sedel vedľa mňa a z druhej strany mal Rileyho, ktorý sedel v kresle. Privinul si ma k sebe a ja som si vďačne oprela hlavu o jeho hruď, pri čom som úplne vypustila myšlienky z hlavy. Vypustila som všetok stres, ktorý sa mi odohrával v hlave a len so zavretými očami vydychovala.

O 10 minút neskôr.

Trhlo mnou a aj som zistila, že som medzi tým zaspala. Pretrela som si rukou oči a pozrela som sa na chlapcov navôkol, ktorý sa horlivo medzi sebou rozprávali, dívali sa na mňa, no ja som nedokázala identifikovať ich slová, z ktorých sa skladali vety, ako sa medzi sebou rozprávali. A tak som si znovu pretrela oči, sadla som si, zívla, natiahla ruky, až mi popraskali kosti v chrbte a započúvala sa.

"...nemyslím si, že je to dobrý nápad."

"Ale hovno."

"O čom je reč?" spýtala som sa.

"O ničom," Lukas mávol rukou a mobil vložil do vrecka. Mykla som teda plecami a nechala ich tak. "Idem spať. Je..." pozrela som sa na hodinky, ktoré ukazovali krátko po piatej a vzdychla som si. "Päť," nečakala som či pôjde so mnou Viktor alebo nie. Zamierila som si to rovno do izby, kde som si ľahla k bratovi? Bratrancovi? Stále som sa nedozvedela, kto to bol.
Zakryla som ho, keďže sa medzi tým odkopal a do ruky vzala plyšáka. Netrvalo však dlho, pokiaľ som zaspala a zobudila sa až ráno okolo 11-tej.