Štyri živly

41. Kapitola

Moje vyhrážanie zrejme nebolo až také strašidelné, pretože sa opieral o trám dverí a gúľal očami, ktoré vyzerali, že mu každú chvíľu vypadnú. „A ty máš ísť na volejbal? Veď ti to trvá ako lačnému-"

„Drž jazyk za zubami," zamračila som sa na neho a nedovolila som mu dokončiť vetu.

„Ozaj?" zvodne sa na mňa pozrel a ja som sa len zasmiala a strčila do neho.

„Ozaj," vytiahla som kľúče, v ktorých som chvíľu hľadala ten správny a následne odomkla. „Ahojte! Sme doma!" zakričala som do ticha domu, ktoré bolo doprevádzané hudbou. A nie nejakou. Latinskou, čo znamenalo len jedno. Mali pre mňa nejakú dobrú správu, vďaka čomu sa mi roztiahol úsmev na perách a rýchlym skopnutím tenisiek z nôh som utekala do kuchyne.

Na sporáku sa varili špagety v jedom hrnci a v druhom voňala omáčka. Rodičia medzi sporákom a jedálenským stolom tancovali do rytmu hudby a ja som ich chvíľu sledovala. Ucítila som Viktorove ruky na bokoch, s ktorými začal pohybovať a snažil sa aby som sa i ja pridala k nim. Len som s úsmevom zavrtela hlavou a šla stíšiť rádio, ktoré bolo na poličke.

„Áááh, už si doma? Nepočuli sme ťa," mama si utierala ruky do zástery a otec sa vrátil späť k miešaniu omáčke.

„Všimla som si," zasmiala som sa, „čo je tá dobrá správa?" zvedavo som sa na nich zadívala a do chladničky som si šla vziať mlieko. Z poličky nad dresom som vytiahla pohár a studený obsah krabice doň vyliala. Zdvihla som ruku s pohárom smerom k Viktorovi, ktorý zavrtel hlavou a tým som pochopila, že si zrejme neprosí. Jeho škoda.

„Prečo by sme mali mať nejakú dobrú správu?" uškŕňali sa vzájomne na seba.

Odpila som si z mlieka a fúzy, ktoré sa mi vďaka nemu vytvorili, som utrela chrbtom ruky. „Vážne?" spýtala som sa s nadvihnutým obočím, „nemyslíte, že vás už nejaký ten piatok poznám? No tak, šup, sem s tým!" vyzvedala som ďalej.

„Povieš jej to ty alebo mám ja?" spýtala sa mamina otca.

„Ty jedno a ja druhé, čo ty na to?" dohadovali sa a ja som začínala byť väčšmi netrpezlivá.

„Sakra povedzte mi to už!" správala som sa ako malé, nedočkavé dieťa.

„Tak začnem," predal varešku mamine, ktorá sa ihneď postavila k sporáku, „v práci ma povýšili," riekol s úsmevom a ja som ostala len stáť s otvorenými ústami.

„Vážne?!" vykríkla som a skočila mu do náručia. „To je výborné oci!" pobozkala som ho na líce. „Konečne uznali tvoju tvrdú prácu," zamračila som sa, no dlho mi to nevydržalo. Otec už dlho túžil po povýšení a konečne sa tomu i tak stalo. „A druhá dobrá správa?" bola som i naďalej zvedavá.

„Dennis nás príde navštíviť!" vypískla veselo mama.

„Dennis? Ten Dennis? Náš Dennis?" neverila som vlastným očiam a ani ušiam. Ničomu. Strýko Dennis má prísť do Westlake-u? Do našej štvrte?

„Áno, ten Dennis," videla som, že tá radosť, ktorá sa odrážala na jej perách, sa odzrkadľovala i v očiach.

„To je úžasné. Kedy? A kde je teraz? Kedy príde? Sám príde? Na koľko príde?" mala som toľko otázok!

„Brzdi dievča, na polovicu tých otázok nevieme odpoveď ani my ale prísť by mal cez víkend. V sobotu alebo ak sa mu podarí, tak ešte v piatok večer," vypla sporák a oklepala varešku.

„Nechcem skákať do tejto rodinnej... zábavy? Veselice? Neviem ako to nazvať," ozval sa Viktor, „ale kto je Dennis?" znovu si ma pritiahol k sebe a cítila som, ako mi prsty zaboril do bokov. Prešla som mu rukami po hánkach a on ich s ospravedlňujúcim pohľadom uvoľnil.

„Dennis je mamin brat, ktorého sme pár rokov nevideli. Je to taký... cestovateľ a lieta všemožne a stále, kde sa len dá," vysvetľovala som mu, „zrejme ako vždy bude zarastený a vyzerať ako Mikuláš, takže si ho určite s nikým nepomýliš," zasmiala som sa.

„Jaj tak," usmial sa a pobozkal ma na vrch hlavy.

„Nemusím sa báť, že budeš na môjho strýka žiarliť, však?" zašepkala som tak aby to počul len on a provokatívne som do neho štuchla lakťom.

„Sprostá," pleskol ma po zadku.

„Ja? Vážne?" zasmiala som sa.

„Hej ty," vyplazil mi jazyk.

„Správaš sa ako malý," vrátila som mu to.

„Hovorí tá pravá," znovu mi ukázal jazyk.

„No dobre dosť deti. Idete jesť?" otec začal rozkladať taniere a príbor na miesta, kde by sme mali sedieť a ja som len prikývla.

„Som hladná ako vlk."

„A kedy si nebola?" nemohol si odpustiť štipľavú poznámku, na čo som myslela, že mu odhryznem z ramena.

„Však provokuj," sedela som už na svojom mieste a výhražne na neho ukazovala vidličkou, akoby to bola nejaká všemocná zbraň.

Medzi tým nám mamina nabrala porcie také, že by to stačilo i kamionistom na ďalšie tri dni, no i tak sme sa všetci do toho z chuti pustili a pomaly to z tanierom začalo miznúť.

„Ehm, môžem sa spýtať?" pozrela som sa varovne na Viktora, že čo mu zas napadlo.

„Len sa pýtaj," do servítky si utrela mamina ústa a vyzvala ho.

„Odkiaľ viete tak dobre tancovať? Myslím tie latinské tance," až teraz som si uvedomila, že nám v pozadí stále hrala hudba.

„No, toto je dobrá historka," začala som sa smiať.

„Tuto Jane," ukázal otec na maminu, „nás chcela prihlásiť na Flamengo. Lenže tak nejako si niekto zabudol okuliare a miesto zaškrtnutia Flamenga dala krížik na Latinské tance. Síce sa snažila aby nás preradili do druhej skupiny, no mali plné," rozprával mu jednu hlúposť za druhou.

„Vy nosíte okuliare?" divil sa Viktor.

„Ale prd," pretočila očami, „George sa hanbí povedať pravdu. Mali sme stávku a prehral ju. Takže jeho ‚trest' bol, že musí so mnou chodiť na lekcie," opravila celú vymyslenú historku a ja som sa začala smiať.

„Keby si videl otca ako sa tváril keď zistil, že prehral," začala som sa smiať, div, že mi nezabehlo.

„A čo bola stávka?" bol naďalej zvedavý.

„Neuveríš, keď ti to povieme," nadýchla som sa aby som mohla ďalej hovoriť, no akurát ma premohla ďalšia vlna smiechu.

„Mali sme doma krabicu 3BIT tyčiniek. A hádal sa so mnou, že v krabici bolo 100 kusov, samozrejme, že som mala pravdu a bolo ich tam len 50. A tak prehral a chodili sme poctivo na všetky hodiny," riekla za mňa mamina a ja som sa snažila znovu nepadnúť do kŕčov od smiechu.

„U vás je tuším mnoho zábavných stáviek ako sa tak na to dívam," tentoraz sa i Viktor rozosmial a otec hádzal po ňom vražedné pohľady, smerujúce najmä na nás dve. Tak či onak ako vždy povolil a s plesnutím do čela vstal.

„Toto chce pohárik, dá si niekto?" spýtal sa nás.