Štyri živly

45. Kapitola

Informácie po celom letisku začali oznamovať náš let a my sa pomaly začali zbierať a pripravovať. Nevedela som čo som mala robiť, a tak som opakovala a nasledovala ostatných. Držala som sa pri nich ako kliešť aby som sa nestratila a neurobila nejakú hlúposť. Bolo nás desať. Šesť základných hráčok, dve náhradníčky, Viktor a telocvikár.

Pomaly sme postupovali podľa pokynov, až sme sa dostali k ľuďom, ktorí mali na starosť poprehľadávať nás, azda nemáme niečo nebezpečné, čo by nám museli zabaviť.

Malý batoh, v ktorom som mala knižku, sluchátka, vodu vo fľaši som položila na pult, ktorý vyzeral ako pás pri predavačke v obchode. Všetko kovové, ako mince, telefón či opasok som musela vytiahnuť z riflí a položiť do košíka v ktorom som mala batoh. Predo mnou stál Viktor, ktorý prešiel cez rám, ktorý vyzeral ako dvere a skenoval či nemáme pri sebe niečo železné.

Prešiel bez problému a na rade som bola ja. Ako náhle som vstúpila pod detektor kovu, myklo ma. Začalo to pípať a ja som sa začala obzerať.

"Vybrali ste všetko kovové, čo ste mali?" spýtal sa ma pán v uniforme.

Kvôli strachu som zabudla i dýchať, nie to rozprávať. Mince som vytiahla, opasok i telefón tiež. Tľapla som si po zadnom vrecku riflí a zistila, že ani kľúče som nemala vo vrecku.

Pristúpila ku mne žena, ktorá mi začala rukami prechádzať od nôh až po krk. Keď sa ma prestala dotýkať, zamračila sa. "Nič tvrdé pod oblečením neskrýva," oznámila kolegovi a ten jej podal ručný detektor kovu. 

Začala mi prechádzať znovu od kotníkov, až po vrch hlavy, kde mi to začalo pípať. "Boli ste na nejakej operácii?" spýtala sa ma.

"Nie," odvetila som jej so suchom v hrdle.

"Čo máte v ústach?" zadívala sa mi na pery a mne vtedy trklo, že som zabudla na piercing v jazyku. 

Vyplazila som jej jazyk. "Piercing. Prepáčte, mám ho už tak dlho, že som na neho zabudla," ospravedlnila som sa jej. "Mám ho vytiahnuť?" spýtala som sa jej.

Prikývla a ja som s trasúcimi rukami odšróbovala guličky v jazyku. Položila som ich na servítku, ktorú mi ochotne požičala a prešla som znovu cez detektor kovu. Tentoraz som nezapípala a vydýchla si. Vzala som si veci a pozrela sa na chlapa, ktorý sledoval pomocou nejakej kamery obsah tašiek. Cítila som sa zrazu trápne, keď som si spomenula, že som mala vo vrecku tampón. "Ehm, prepáčte," oslovila som ho, keďže žena v uniforme sa začala venovať druhým ľuďom.

"Áno?" ani nezdvihol hlavu ku mne.

"Môžem si ich vložiť späť?" dúfala som, že vedel, že hovorím o piercingoch.

Prikývol a poslal ma preč. S výdychom a - ešte stále - trasúcimi rukami som vrátila piercing do jazyku a pripojila sa k ostatným.

"Všetko v poriadku?" spýtal sa ma tréner. Teda, telocvikár.

Vyplazila som mu jazyk a zasmiala sa. Ihneď to pochopil, čo našťastie zobral s humorom a tiež sa zasmial. Teraz sme ho už len nasledovali a približovali sa k lietadlu. Bolo také obrovské!

"Neverím, že poletím!" zvýskla som Viktorovi do ucha, ktorý držal moju - až príliš - spotenú ruku. Pustil ma, utrel si ju do nohavíc a znovu ma chytil.

"Bude to super, uvidíš," vedela som, že sa ma snažil upokojiť, no nemal prečo. Bála som sa, no zároveň som sa tešila, takže to bolo dosť rozporuplné.

Nasadli sme konečne do lietadla a ja som si vybojovala, že budem sedieť pri okienku. Vedľa Viktora si sadla ryšavá spoluhráčka, ktorej meno bolo myslím Lucy. S pokynmi letušky sme urobili čo nám kázala a keď riekla, koľko času je do odletu, začínala ma chytať panika. Viktorovi som stisla ruku tak silno, že som mala dojem, že až mu ju pustím, miesto kostí bude mať prach.

Lietadlo sa začínalo rozbiehať a pomaly pridávalo na rýchlosti, až sme sa konečne začínali stúpať a ja som to všetko sledovala z okna.

***

Dnešná časť je kratšia, keďže som letela raz v živote a to som mala asi 6. Síce som si čítala nejaké články o tom, no nevedela som si to moc vybaviť a ani predstaviť, tak sa za nejaké nezrovnalosti, posuny vecí ospravedlňujem :)

A ďakujem za vyše 12k prečítaní, je to nádherné číslo :) !