Štyri živly

27. Kapitola

S Viktorom, ktorý kráčal za mnou, som ho držala za ruku, keby náhodou znovu vypadla elektrina. Dobre... nebolo to pre to, ale musela som si nájsť výhovorku, aby si ma zas nedoberal. Usmievajúc sa, som vošla do izby a zamkla, i keď nikto nebol doma. Tak či onak som to brala za väčšie súkromie.

Viktor mi pustil ruku a ľahol si na posteľ. Na pravú stranu. Na moju stranu! "Akože, to čo robíš? To kde si?" nadvihla som obočie a založila si ruky na hrudi.

"Ležím v posteli svojho nádherného dievčaťa. Čo by som robil?" očami mi vkĺzol do výstrihu a ja som sa len zasmiala.

"Šup, na ľavú stranu. Tam spím ja."

"Donúť ma," vyplazil mi jazyk a rozvalil sa väčšmi, aby som si tam nemohla ľahnúť.

"Viktor!" zvýšila som hlas a vyliezla na posteľ, kde som si sadla na neho a ruky mu priklincovala k posteli. "Zmizni, z mojej strany," tentoraz som sa už zasmiala. I tak. Čo som mala robiť?

"A nie," zdvihol hlavu a pobozkal ma medzi prsia. "Mne sa tu páči. A pokojne takto môžeme spať," uškrnul sa a ja som to vzdala.

"Fajn. Spi si na mojej pravej posteli. Ale dávaj pozor, aby ťa ten klinec netlačil do zadku," pustila som mu ruky a išla do kúpeľne.

"Aký klinec?!" počula som ako kričal na mňa a vyskočil z postele. Po chvíli sa však znovu ozval: "Uťahuješ si zo mňa, však?"

"Hablablbala," mala som v ústach kefku aj s pastou, a tak mi nebolo dobre rozumieť. A na tú diaľku ani nehovorím. Ignorujúc, že nebudem môcť spať tam kde chcem, som sa zadívala - do zrkadla - na kvetináč, ktorý sme mali položený na okne. Pohybmi dnu a von som si umývala zuby, až som ich nakoniec vypláchla a postavila sa k tej kvetine. Stále som nechápala, prečo sa mi nič nepodarilo urobiť s ňou, keď som bola vraj obdarená schopnosťou zeme. Hlúposť jedna za druhou. Aj by som to vyvrátila, keby som nevidela toľko dôkazov...

Zavrtela som hlavou a medzi ukazovák a palec som vzala list kvetu - nie som dobrá na rozoznávanie druhu. Ako som tak stála, ucítila som brnenie v prstoch a potom sa to stalo. Kvet nevyrástol. Nepomohla som mu ho oživiť. Zamrazila som ho. Sledujúc, ako sa spod mojich prstov začali valiť malé kryštáliky ľadu, som bez slova rýchle stiahla ruku a dívala sa, ako postupovali, až na kvetináč, z ktorého to prerastalo na stenu, kde to prestalo rásť. Dívajúc sa na to, som so zmäteným a bez farby hlasom zavolala na Viktora. "Viktor? Máme problém?"

"Čo sa stalo?" vošiel do kúpeľne a keď sa pozrel na miesto, kam som ukazovala prstom, zmeravel. Obaja sme mlčky hľadeli na seba hodnú chvíľu, až sa mi podarilo nabrať hlas.

"Toto nie je zem..." samozrejme. Nemohla som v tom momente vyriecť nič normálnejšie ako túto bezvýznamnú informáciu. Podarilo sa mi však konečne odtrhnúť od toho zrak a pozrieť sa na svojho - vystrašeného, fascinujúceho, nechápajúceho - chlapca. Toľko pocitov sa odrážalo v jeho očiach, že som nevedela, ktorej sa chytiť. "Čo budeme robiť?" zašepkala som.

"Neviem," odvetil mi rovnako potichu, "musím zavolať chalanom." Len som prikývla a rukami sa oprela o umývadlo.

Po troch zapípaniach, sa ozval v telefóne Lukasov hlas. "Chlape, čo ma budíš? Vieš, koľko je hodín?"

Viktor na sucho prehltol: "H-hej."

"Čo sa deje?" začula som nejaký šuchot v telefóne. Zrejme si Lukas sadol a pochopil, že sa niečo deje.

"Máme problém," vyšli jediné dve slová.

"Čo sa stalo?"

"Ja neviem," zavrtel hlavou. "Príď k Tanah. Aj s ostatnými. A dávaj si pozor," a zložil. Pozrel sa na mňa a vykročil ku mne. Chcel ma objať, čo som spoznala podľa jeho rozpažených rúk, no odmietla som.
"Nie. Sám si videl, že to neviem ovládať a nechcem..." zamávala som prstom na stenu, "urobiť i z teba to."

"Dobre..." pošepol a sadol si na vaňu. "Počkáme," zamrmlal a ako zhypnotizovaný čakal.