Štyri živly

4. Kapitola

Keďže som pobehla, domov som sa dostala bez problémov a rýchle. Vzala som to skratkou pomedzi záhrady, kde sa na konci ulice dalo prejsť okolo nášho domu z druhej strany. Boli sme asi jediný dom, ktorý bol viac-menej od veci, no aspoň sme nemali hlučných susedov. I keď pravdupovediac, chcela som mať susedov. Ten nudný, tichý stereotyp mi niekedy liezol na nervy.
Ako som prichádzala, začala som hľadať kľúče, no nevedela som ich nájsť. Vzápätí mi trklo, že som ich nechala doma, keďže sa rodičia nikam nechystali a i keby, jeden náhradný bol vždy v kvetináči, pri dverách. Starý, lacný trik, no človeku neraz pomohol, čo bolo super.

Zaklopala som na dvere a začula som len, ako zakričala mamina, že môžem ísť ďalej, pretože je otvorené. Mykla som plecami, stlačila kľúčku a zaprela sa do dverí. Už boli staršie, a tak sa ťažšie otvárali, no stačilo mať trošku sily a nebol problém. Ocitla som sa v chodbe a zakričala: „Som doma!"

„Bolo na čase!" ozvalo sa z obývačky a podľa hlasu to bol... nevedela som kto. Bol to mužský hlas, no nebol to otcov. Avšak, ten hlas mi bol tak dôverne známy. Dedo, to nebol. Ten nás moc nenavštevoval, a keď už sa ukázal, stálo to za to. Radšej som k nemu chodila na letné prázdniny na farmu, kde ma učil jazdiť. Od vtedy, som si zamilovala kone a prírodu, ešte viac. Tú slobodu, keď ma brával do lesa, na šíre pláne... Zaspomínala som si a pousmiala som sa. Neviditeľným perom, som si na neviditeľný papier zapísala, že by som sa tam za ním mala čo najskôr pozrieť. Vrátila som sa teda k premýšľaniu a priradeniu hlasu, k osobe. Vek podľa hlasu by som odhadovala na vek otca. Tých 40 až 45 rokov, maximálne.

Vyzula som sa a vsunula nôžky do papúč. Vyzliekla som si mikinu, a tiež som si ju zavesila za uško. Sluchátka som vytiahla spod trička a mobil vložila do ruky. S úsmevom som sa pohla smerom do obývačky, kde sa mi o malú chvíľu naskytol pohľad na hnedé vlasy chlapa, ktorý na mňa prehovoril.

„Ahoj Tanah," vstal a objal ma. Ostala som stáť ako obarená, pretože som si ho nevedela zaradiť. Pri tom, tie črty tváre boli tak známe.

„Ahoj..." natiahla som, keďže som nevedela meno.

„Robert?" pomohol mi a odtiahol sa.

„Robert..." zamrmlala som a sledovala jeho hnedé oči, pretkané zelenými prúžkami.

„Ty si ma nepamätáš, však?" spýtal sa ma a znovu si sadol do kresla.

„Mala by som?"

„Tanah! Buď slušná," skríkol po mne otec a mnou jemne myklo, no snažila som sa to zakryť zakašľaním. „Nepamätáš si Roberta? Môjho kolegu? To je ten, ktorý odišiel na dva roky do Španielska," vysvetlil mi otec a mne zrazu svitlo.

„Robert!" zasmiala som sa a ťukla prstom po čele, „už si spomínam. Mohol si sa ozvať aj skôr, ako ma takto prekvapiť." Vyčítala som mu.

„Posielal som vám maily, George, nečítal si im ich?" otočil sa na môjho otca, ktorý stiekol z farby.

„Zabudol som."

„Zabudol? No ty si pekný súkromník!" ozvala sa mamina z kuchyne a vzápätí, ma volala, nech jej pomôžem.

„Ospravedlňte ma," vstala som a prešla som do kuchyne.

„Ahoj, mami," pobozkala som jej líce, no ona mi ihneď dala do ruky varechu.

„Zatiaľ uvar polievku. Veci máš prichystané. Ja musím ísť do obchodu, keďže tvoj otec je lenivý a vyhovára sa na návštevu a nemám dostatok zemiakov," pobozkala mi čelo, vyzliekla si zásteru, strhla z botníka kľúče a utekala.

Zavrtela som nad ňou len hlavou a začala skúmať, čo mi pripravila. Hmmm... takže paradajková? dostala som na ňu skôr chuť, ako som ju začala variť. Venovala som sa polievke a vareniu, no viac som premýšľala nad Mel a nad tým... Viktorom. Pomohlo mi svedomie a ja som ukázala vareškou na okno. „Správne," oprskala som ho jemne, takže som sa zasmiala a utrela ho.

„Zase sa rozprávaš sama so sebou?" objavil sa za mnou otec, až som nadskočila.

„Nie... Prečo?"

„Prečo? Nikto sa ťa nič nepýtal, odpovedala si správne a prskla polievku na okno. Zlatíčko, nevidíš zas tých mimozemšťanov, však?" položil mi otec starostlivo ruku na čelo a uťahoval si zo mňa.

Ja som len pretočila očami a odstúpila: „Neštvite ma pán Connor, pretože nedostanete jesť!" Vyhrážala som sa mu.

„Prepáčte, slečna, Connorová. Už vás nechám," zdvihol obranne ruky a vrátil sa do obývačky. Ja som sa len nad ním zasmiala a pokračovala. Po chvíli som však vypla sporák a nechala to dovariť na dohasínajúcom plamienku.

Zatiaľ som nachystala na stôl príbor, poháre a taniere. Keďže som nemala čo robiť, začala som skladať servítky do jednoduchého vejárového tvaru a ukladať naň. Ani som si nevšimla ako, no prešla ďalšia pol hodina a mamina prišla aj s vrecom zemiakov. Ihneď sa postavila za sporák a začala dokončovať francúzske zemiaky. Moje obľúbené.

Neskôr, až bolo všetko pripravené a ja som dolúštila krížovku od nudy, mamina nám naservírovala jesť a začali sme obedovať. Bola síce už jedna hodina a ja som mala v žalúdku orchester, no oplatilo sa čakať. Hladne som sa pustila do polievky, keď mi po chrbte udrel otec.

„Nehltaj to, tak. Bude ti zle."

Zakuckala som sa a hnusne som sa na neho pozrela: „Ty máš čo hovoriť, keď vždy so mnou súperíš."

„Hlúposť," mávol rukou.

„Je to tak George," prikývla Jane - mamina.

Ja som sa len zasmiala, nad Robertovým pohľadom: „Ušlo mi niečo?"

„Nie. Otec vždy so mnou súperí v tom, kto zje rýchlejšie a teraz mi nadáva, že mi bude zle, pretože ma nestíha. Domáca klasika. Zvykneš si."

„A...ha?" len z neho zmätene vyšlo.

„No nič. Ako tu dlho plánuješ zostať?" spýtala som sa ho so záujmom.

„Presťahoval som sa sem," odpovedal mi s úsmevom, keď si utieral ústa do servítky.

„Wau, to je super," usmiala som sa. Mala som Roberta rada. Bol mi ako môj strýko.

„Až budeš mať čas, tak sa zastav. Chcem ti predstaviť syna a dcéru."

„Super, rada sa prídem zoznámiť," vstala som a vzala som všetkým taniere, ktoré som začala umývať.

„Ako sa má inak Suzan?" spýtala sa mamina a ja som ich počúvala.

„Rozviedli sme sa. Ostala v Španielsku. S tým Chosém, či ktorým idiotom," pretočil očami a ja som sa vrátila k stolu. Medzi tým ma vystriedala mamina a my sme diskutovali.

„Čo sa stalo?" spýtala som sa zvedavo.