Štyri živly

52. Kapitola

Nemala som dobrý pocit z celého dňa, ktorý som mala pred sebou. S povzdychom som si natiahla chrániče na kolená a zaviazala šnúrky na teniskách. Musela som premýšľať o Viktorových slovách, aj keď som vedela, že je totálna hlúposť.

Lenže, čo mohlo byť normálne v mojom živote, od kedy som poslala kúpeľnu dolu vodou? Neskôr doslova?

Ucítila som nepríjemné mravčenie v ruke a v duchu zanadávala. Rýchle som vstala z lavičky a s rukou v objatí tej druhej, pritisnutej na prsiach som mierila k dverám.

"Kam ideš? O chvíľu hráme," upozornila ma Lucy.

"Ja viem, len..." rýchle som hľadala výhovorku. "Musím ísť na záchod," napadlo mi.

"Na konci chodby doľava. Je to tu ako veľké bludisko," zasmiala sa.

Opätovala som jej to úsmevom a prikývnutím hlavy. Vybehla som zo šatne a zrýchleným krokom sa vybrala tade, kam mi povedala.

Prebehla som cez dlhú chodbu až na koniec, kde sa nachádzali novo natreté, biele dvere. Siahla som po kľúčke a chcela otvoriť, no nepodarilo sa mi to. Párkrát som nimi zaťahala, až sa z druhej strany ozvalo naštvané: "Engaged!" (obsadené)

S tichým, "sorry," som prestala lomcovať kľučkou a oprela sa o stenu.

Onedlho vyšlo zo záchodu ryšavé dievča, ktoré bolo o viac ako hlavu vyššie ako ja. Ospravedlňujúco som sa na ňu pozrela, na čo mi ona vrátila pohŕdavý pohľad. Razom mi to bolo jedno a nechala som voľný priebeh svojim očiam - pretočila som nimi.

Rýchle som sa zamkla a keď som pocítila kŕč v ruke, sadla som si na zem. Mala som dojem, že prídem o celú ruku, spolu s kosťami. Doteraz to nebolo až také bolestivé.

Aby som udržala svoje hlasivky na mieste, strčila som si do úst okraj trička a hrýzla ho. Pocit, kedy sa mi nôž zabáral do kože a rezal mi ruku pominul. Tentoraz to bolo až príliš rýchle, čo sa mi veľmi nepáčilo. Cit v ruke som stále nemala a nebola som si istá či je vhodné aby som šla teraz hrať. Ak by sa niečo stalo-

"Tanah?" niekto búchal na dvere.

"Už idem!" zvýšila som hlas aby bolo počuť a spláchla, aj keď som na záchode nebola. Predsa len, znelo to presvedčivejšie.

Vyšla som odtiaľ a v dverách sa zjavila Meghan. "Si v pohode?" zamračila sa na mňa.

"Jasné, prečo?" nechápavo som sa na ňu dívala.

"Máš krvavé oči, akoby si plakala," vytiahla ma za tričko a tiahla k šatni. "To je teraz jedno. Už nastupujeme, máme päť minút na rozohratie a hráme, tak si pohni," svojemu rýchlemu tempu nôh prispôsobila tempo reči.

Automaticky som sa dotkla prstami tváre pod očami a ucítila, že mi jemne nafúkli. Zakliala som. "Asi nemáš uhorku, však?" spýtala som sa dosť absurdnú vec.

"V bagete, chceš?" prekvapila ma jej odpoveď.

"Hej, potom," prikývla som.

Vbehli sme rýchle do telocvične, kde už ostatné sa rozohrávali. Do kruhu si pinkali loptu, sem-tam zasmečovali. Dobehla som k nim a strčila sa medzi Annu a Valentine. "Pardon, záchod bol obsadený," pretočila som očami.

"Nebolia ťa?" vedela som, že hovorila o mojich očiach, a tak som len pokrútila hlavou.

"Zívla som si a znovu sa mi spustili slzy s nedostatku spánku," vysvetľovala som. Alebo som sa aspoň o to pokúšala. "Máme tape?" hádzala som očkom z jednej na druhú.

"Akú farbu? Bielu, modrú, červenú?" v taške sa hrabal Viktor.

S úsmevom som za ním prišla. "Modrú," nastavila som mu ruku aby mi ho podal.

"Čo ti obviažem?" díval sa na mňa zdola.

Hryzla som si do pery a ukázala na miesto, kde sa týčilo prepísané, sčervenané písmo: "čo asi?" Nemohla som si odpustiť iróniu. Aj keď za to nemohol, mala som nervy. Horšia som bola ako vo svojich dňoch a to už bolo dačo.

"Teraz?" skúmal mi ruku.

Len som prikývla a odtrhla si kúsok tape-u a prelepila ukazováky. "Musím ísť," usmiala som sa a pohladkala ho po líci.

"Držím palce," mrkol na mňa.

"Dúfam, že budeš mať pompony a budeš nám držať palce," uťahovala som si z neho ako som sa poklusom vraciala k mojmu týmu. Môj tým... to znelo vážne dobre. Pousmiala som sa nad tou myšlienkou a zvesela skríkla: "Vlci! Do toho!"

"Vlci? Vážne?" začala sa smiať Lucy.

"Ticho!" snažila som sa tváriť vážne, "všetci majú pokrik, tak aj my môžeme mať, nie?" vyplazila som na nich veselo jazyk.

"Má pravdu," ozvala sa Anna a ja som sa vďačne usmiala. Postavili sme sa do kruhu, objali si navzájom plecá a sklonili hlavy.

"Všimli ste si niekoho na koho treba dávať pozor?" ako inak, taktická otázka.

"Tá baba s 13 na chrbte, v tom červenom drese. Párkrát zasmečovala a úprimne? Dosť sa bojím o svoj krk," prehltla vyľakane Tiffany. Prehrabla som si vlasy a prikývla.

"Postavíme sa ako zvyčajne, s tým, že ja s Lucy sa dáme vzad... respektíve podľa toho, aby jedna z nás bola na úrovni tej obryne. Vzadu sa tie smeče vychytajú. Vpredu to ja nedám. Ja som nižšia ako vy," rozhodla som. Rýchle sme si ujasnili taktiku, než zapískal rozhodca. Postavili sme sa na jeho ľavú stranu.

Pomocou 'kameň, papier, nožnice' sa rozhodlo, že loptu dostane červený tým. Postavili sme sa na svoje miesta, protihráčka vyhodila loptu do vzduchu a hra sa začala.