Štyri živly

38. Kapitola

Na začiatok sa chcem poďakovať všetkým, ktorí to čítajú a chcem sa pochváliť, že vďaka vám, sa Štyri živle vyšplhali až na 14. miesto! To je niečo neuveriteľné a mám nesmiernu radosť. Ďakujem :)

„Pokoj. Áno?" opieral sa o krabice, ktorých tu bolo viac ako dosť.

„Čo. Si. Mi. To. Urobil?!" konečne som lapila dych a vykríkla po ňom. Bolo mi jedno, že to bol kamarát, ktorý sa mi snažil pomôcť. V hlave mi dunelo a pocit, že cítim ako mi prúdi krv v každej jednej žile, bol neznesiteľný. S chladom v očiach som vstala tak prudko, až som zhodila stoličku, na ktorej som doteraz sedela. Tá s buchotom dopadla na zem a nehádala by som sa, ak by som počula i menšie prasknutie ako náznak zlomenia nohy.

Pravou rukou som ho chytila za krk a pritisla k stene. „Odpovedaj," môj stisk zintenzívnel. V prstoch som cítila každý sval, ktorý sa mu napínal na krku. Zvuk, ktorý pripomínal chrapčanie mi mal napovedať, že mu o chvíľu dôjde kyslík, no mnou to ani nepohlo. Celé telo sa mi triaslo silou, ktorú som nevedela ovládať.

„Vrav!" potiahla som ho za krk smerom k sebe a praštila ním o stenu. Jeho hlava dopadla s dunivým zvukom na bielu stenu, z ktorej zvrchu padla omietka.

„Tanah! Pusti ho, veď ho zabiješ!" ucítila som niečie ruky na svojich ramenách. So zamračením som sa otočila a švihla rukou dostatočne na to, aby som dokázala Lukasa od seba odstrčiť a v momente jeho nohy uväzniť v ľade.

„Nedotýkajte sa ma," výstražne som zdvihla ruku, z ktorých končekov prstov sálala energia, v podobe viditeľného chladu.

„Nechcem ti ublížiť. Počúvaj ma," začula som ďalší hlas. Tentoraz patril Gerrardovi, ktorý sa ku mne pomaly približoval. „Pusti ho prosím ťa, nech ti to môže v pokoji vysvetliť," so zdvihnutými rukami v sebaobrane sa snažil pomaly dostať až ku mne.

„Nepribližuj sa, lebo mu ublížim," môj stisk zosilnel a kmitanie sa chlapca pod mojou rukou sa pomaly strácalo.

„Zabiješ ho!" skríkol.

Dokonči to. Dobre vieš, že to chceš. Akurát ti ublížil, začula som hlas v mojej hlave, ktorý som nevedela priradiť k žiadnemu telu.

„Kto si?!" skríkla som a dívala sa na prítomných, ktorí sa nechápavo dívali na seba a naspäť na mňa.

Priateľ. Dokonči to a nasleduj ma. Ja ti pomôžem, znovu sa ozval. Už viac nebudeš musieť trpieť. Nebudeš cítiť tie nepríjemné pocity po celom tele. Sľubujem, ten hlas ma lákal. Sľúbil mi to predsa. Sľúbil, že budem voľná a nebudem trpieť. Ako som mohla odolať?

Povolila som stisk na jeho hrdle dostatočne na jeden nádych a aby som si skrehnuté prsty uvoľnila. Pomalým dotykom som obopla celé jeho hrdlo svojou rukou. Teraz, šepkal hlas popri mojom uchu.

„T-Tanah, prosím," chlapec pod mojou rukou sa zvíjal a ja som povoľovala svojej sile čoraz viac prepuknúť na povrch.

„Tanah, počúvaj ma. Ak ho zabiješ, prídeš o všetky možnosti dozvedieť sa, čo sa tu deje a čo sa tu bude diať," riekol pomalým hlasom Viktor. Never mu, chce ťa iba oklamať. Ovláda predsa živel ohňa nie? Ten je zradný! šepkal mi i hlas naďalej, z ktorého mi začalo pomaly praštiť v hlave. Zabi ho. Zabi ho, Tanah. Vieš, že je to správne! hlas pokračoval, i keď som sa mu snažila zabrániť vliezť mi do mysle, keďže každým ďalším slovom to bolelo viac a viac.

„Nie!" vykríkla som a pustila Rileyho. Jeho telo bezvládne padlo s buchnutím na zem. Sledovala som, ako spomalene jeho hlava padá k zemi a s dunivým zvukom praská podlaha. A v tom momente, ako jeho hlava dopadla na zem, som ucítila ukrutnú bolesť v tej mojej. Tvoje voľba! zvreskol hlas a prehĺbil pálčivú bolesť, ktorá sa mi z hlavy rozlievala po celom tele.

Ostrá bolesť, pri ktorej som mala dojem, akoby mi nožom prerezával každý nerv v tele a znova ich zašíval. Pretrhával a spájal dokopy. Dlane som pritisla na spánky, stočila sa do klbka a snažila sa bolesť vydržať. Hukot hlasov v hlave spôsoboval, že som sa prestala ovládať a moja mágia bez dovolenia vyplávala na povrch.

Spod tela sa plazili ľadové liany, ktoré zmrazovali každý centimeter, ktorého sa dotkli. Z očí mi tiekli slzy v podobe kvapiek, dopadajúcich na zem ako zamrazené perly. Teplota v miestnosti sa znížila o značných desať stupňov a neustále klesala. Dych sa stával pomaly viditeľným a tlkot srdca ustaľoval.

„Tanah, prosím! Sústreď sa. Je to len ilúzia bolesti. Tá bolesť nie je skutočná! Si dosť silná a dokážeš jej odolať!" počula som slová, no nerozumela som im. Niekto niečo po mne chcel, no ja som nevedela rozoznať o čo išlo.

Niečia ruka sa ma dotkla a stisla silne moje plece. Zdvihla som hlavu, stále držiac ju vo svojich dlaniach. Dívala som sa na chlapca, ktorý sa nado mnou skláňal a niečo mi vravel, no jeho slová sa pomaly vytrácali. Tlmene som počula hlásky, ktoré mi nedávali zmysel. Až nakoniec všetko naokolo utíchlo a jemu sa len pery pohybovali.

S pomalým mrknutím, sa všetko uzavrelo do bielej farby. Telo sa neprestávalo triasť, no tentoraz tú triašku som mohla pripísať chladu v miestnosti. Pulzujúca krv, ktorá sa nachádzala v celom mojom tele zintenzívnela do nevydržateľnej bolesti, avšak moje svaly vypovedali a ja som sa nedokázala pohnúť. S úsmevom, cez ktorý mi tiekol slaný prúd vody v podobe kryštalických sĺz som sa rozhodla poddať sa tomu.