Štyri živly

8. Kapitola

Nechápala som, prečo sa tak vystrašene na mňa díval. Či skôr so zmesou rôznych pocitov v jeho tvári. Mala som dojem, akoby celú večnosť sa mal na mňa len dívať a nevyriecť jediné slovo, ktoré by mi objasnilo situáciu, týkajúcu sa, zrejme mňa. Vzdychla som si a položila kryštál na stôl, ktorý sa automaticky vypol a prestal svietiť. Zaujímavý. Asi je na časovač, napadlo mi ihneď, a tak som sa zdvihla v mienke, že si sadnem na posteľ, no Viktor sa dal do pohybu, akoby odmrzol alebo sa dostal z tranzu.

Zamkol dvere, zhasol svetlá a zavrel okná, na ktorých spustil žalúzie, takže vytvoril absolútnu tmu a ja som si nevidela ani na špičku nosa. Podotýkam, bolo zhruba pol jednej po obede.

Cítila som, ako si predo mňa sadol a svojimi vypracovanými rukami ma chytil za plecia a stisol, dívajúc sa mi do očí. Po chvíli prehovoril s chrapľavým hlasom, vďaka ktorému som sa mykla: "Odpovedz mi pravdivo."

Prikývla som: "Dobre."

"Počula si o Spoločenstve živlov? Čo všetko o ňom vieš," normálne by som si myslela, že žartuje, no tón jeho hlasu ma dostal z omylu. Nadýchla som sa napäto a zavrtela hlavou.

"Nič. Počujem prvýkrát, že také niečo existuje."

"Vravela si, že nebudeš klamať," zasyčal netrpezlivo a stisol mi bolestne ramená, na čo som sykla a on stisk povolil. "Prepáč. Ale je to veľmi dôležité."

Prehltla som sliny a prikývla: "Vážne som o tom nepočula."

"Takže to pred tebou taja," mrmle si popod nos a sadol vedľa mňa.

"Kto? A čo?" začínala som byť dosť zmätená.

Nadýchol sa: "Skôr, než ti to začnem vysvetľovať sľub mi, že mi budeš veriť."

"Sľubujem," riekla som rozhodne.

"Naozaj," odkašľal si.

"Fajn, fajn! Chceš aj malíček na to?" spýtala som sa.

"Netreba," zavrtel hlavou a ja som prikývla. "Máš niečo, čo stále u seba nosíš? Prsteň, náhrdelník, náušnice, čokoľvek," spýtal sa ma a ja som prikývla.

Dala som si z krku dole náhrdelník, na ktorom sa na čiernej koženej šnúrke hojdal tyrkysový kryštál, taktiež známy ako akvamarín. Nosila som ho od nepamäti. Snáď, už od detstva. Alebo narodenia? To nebolo podstatné. Jednoducho, dlho.

Podala som mu ho do ruky a usmial sa: "Akvamarín. Takže o tom vedia." Niečo si mrmlal, no skôr ako som sa mohla dostať k spýtaniu sa o vysvetlenie, pokračoval s tým, že mi ho znovu zapol na krku. "Nikdy. Rozhodne nikdy si ho nedávaj dole aj keby neviem čo bolo. Ochraňuje ťa. Určite sa pýtaš, pred čím." Len som stroho prikývla. "Tak... ako by som začal," prehrabol si vlasy a rukou sa dotkol môjho kolena, čo spôsobilo, že mnou myklo a on sa len zasmial. "Sú štyri živly. Voda, oheň, zem a vzduch. To samozrejme poznáš. Všetky tieto živly zastupujú ľudia, ktorí sa s tým narodili v krvi. Nevyberajú si to, no zväčša to vždy padne na ob generáciu. Tie rodokmene sa tiahnu stovky, niekedy i tisícky rokov vzad," mala som dojem, akoby si zo mňa robil srandu, no bolo to aspoň zaujímavé rozprávanie. "Ako existuje biela mágia, existuje i čierna. Nazývaná temné živly, ktoré sú temnota, strach, duch a vášeň. Vždy temné živly chceli mať vyššiu moc, vyššie slovo, ako my." My? Cítila som, ako sa mi potia ruky. "No, vždy sa to vyrovnalo a nikdy nezískali moc. Lenže legenda vraví, že má prísť dievča, ktoré to večné súperenie dokáže zastaviť. Podľa legendy si mala byť modrooká blondínka. Čo mi nedáva zmysel, lenže ak človeku neprúdi v žilách krv, nerozsvieti sa kryštál. Ja to dokážem už ovládať, preto sa pri mne nerozsvietil ak ťa to zaujíma. Dobre, ale aby som pokračoval. Až dovŕšiš 18, príroda rozhodne či ťa vtiahne dobrá alebo zlá mágia."

"Počkaj. Počkaj. Počkaj. Dajme tomu, že tvojej rozprávke verím. Čo musím urobiť aby som nepadla do temnoty?" spýtala som sa.

"Žiť v blízkosti svetla. Preto, ak máš na sebe ten kryštál, nie je šance, aby ťa našli. Ak by ťa našli, uniesli by ťa a... Vieš si predstaviť."

Vzdychla som si: "Ešte niečo čo mám vedieť?"

"Áno. Vieš čo tvoje meno znamená?"

" Po indonézsky 'zem.' Prečo?"

"To, je tvoj živel. V skutočnosti sa volám Vuur, čo v afrikánčine znamená oheň."

"Si zastúpenec ohňa," hlesla som.

"Správne. Chápeš. A teraz, by si mala ísť. Nikomu to nevrav. Rodičia o tom vedia, no je nebezpečné sa o tom rozprávať," vstal a rozsvietil svetlo, ktoré má takmer oslepilo, takže som si zakryla oči.

"A ako to, že si mi to ty všetko tak s pokojom povedal?"

"Lapače. Tieto sú špeciálne upravené, aby nechytali len sny ale i slová," vzal jeden a ukázal prstom na stred, kde sa týčil kryštál.

Vzala som si mikinu, do ktorej som si strčila ruky a otvorila dvere. "Ďakujem za všetko," zamrmlala som.

"Kedykoľvek príď a pomôžem ti," milo sa na mňa usmial a objal ma. Stisla som ho v objatí a prikývla.

Keď som vyšla z domu, jediné, čo som mala v hlave bola veta: Si zástupcom zeme. No nie je to smiešne?