Štyri živly

9. Kapitola

Uplynulé dni prebiehali, akoby som sa o ničom nedozvedela. Domov som od Vuura - teda Viktora - prišla akoby sa nič nestalo a našťastie som nestretla ani malú Mell s Robertom. Nemala som moc chuť sa s nimi rozprávať, a tak mi to padlo vhod. Normálne som chodila do školy, pridala sa do bežeckého týmu, vzápätí ma chceli vo volleyballe, kde som sa tiež ochotne pridala - milujem volleyball. Hodiny biológie boli i naďalej nudné, no človek si nevybral. Po dlhom dni v skole som si dala dlhú sprchu, pri čom som vypustila všetky získané informácie a len som sa hrala s akvamarínom na krku a premýšľala, čo je na ňom také vzácne. Momentálne som sa bála ho dať dole. Predsa len, je 23-tí september... 23-tí september?! Ani som sa nenazdala a pomaly mesiac školy bol za mnou. Zavrtela som hlavou a ponorila sa do myšlienok, ktoré má i tak pohltili.
Je 23-tí september. Narodeniny mám koncom júna. To je viac ako pol roka. To mám dovtedy žiť v strachu, že má vtiahne .. no, to.. Bože, ako sa to volalo? Proste tí zlí. A ja sa neviem nijako obrániť. Pochybujem, že rozbitie hlavy loptou bude účinné, vzdychla som si.

Vzala som si do ruky penu, ktorá plávala navôkol mňa a fúkla som, čo spôsobilo, že sa "prilepila" na kachličky, na nos, vaňu, dokonca i padla na zem, kde ležal červený, chlpatý koberec. Keď bol nový, bol tak mäkký a nádherný, no teraz, čím ďalej a viac ho mamina prala - musela jednoducho raz za čas - stratil svoje čaro, i mäkkosť. Vstala som, aby som sa načiahla po sprchové mydlo, ktoré bolo vi fialovej nádobe a voňalo po slivkách. Natrela som sa ním a zadívala som sa na seba v zrkadle a vydýchla. Nemala som zlú postavu, no na dievča som mala až príliš silné nohy a bola som nízka. Radšej som odvrátila pohľad a vypustila vodu, ktorú som sledovala, pri sprchovaní sa. Netrvalo dlho a odtok vcucol vodu a ja som zavesila na miesto sprchu a vyliezla z vane. Zobrala som si modrý uterák, so zeleným pásikom, v ktorom bolo napísané moje meno a usmiala som sa. Dostala som ho ako malá a iný som od tej doby nepoužívala. Nemala som ani dôvod a ani som sama nechcela.

Až som dokončila hygienu, rozpustila som si vlasy a v pyžame zbehla za mamou do kuchyne, azda s niečím nepotrebuje pomôcť.

"Nie zlatíčko," usmiala sa na mňa a krájala paradajku.

"Čo robíš?" spýtala som sa jej, nakukujúc pomedzi jej prsty.

"Kolegyňa robila výborný šalát a tak som si povedala, že by som ho i ja mohla skúsiť. Predsa len, robíme na večeru stále chlieb, pečivo, toasty a už mi to lezie krkom. Tebe snáď nie?" 'hodila' nakrájanú zeleninu do misy a začala krájať cibuľu.

"Dobrý nápad. Inak... pridala som sa k volleyballovému družstvu, vravela som ti?" vzala som jej prichystanú papriku a začala krájať na kocky.

"Hej, hovorila si mi. Už ste mali aj tréning?"

"Nie. Až zajtra ho máme mať. Každý pondelok, štvrtok a piatok. No utorok a piatok mám atletiku, tak tam nebudem zrejme chodievať. Alebo na striedačku. Ja neviem," vzdychla som si a vložila papriku do misy, vzala ďalšiu a krájala.

"Nemáš toho priveľa? Aby si sa stíhala učiť a mala i čas na relax," pozrela sa na mňa ustarostene.

"Neboj sa mami. Vieš, že so školou nemám problém a i tak, relaxujem pri športe alebo kreslení a to dobre vieš."

Zasmiala sa: "Alebo pri speve v kúpeľni."

Začervenala som sa a radšej som šla po ocot: "To nie je vtipné."

"Však ja ti nič nehovorím. Máš to po otcovi," obe sme sa na neho zadívali, ako chrápal pri NCIS Námorný vyšetrovací úrad. 

"Niekedy sa divím, ako si môžeme byť tak podobný," zamyslela som sa nahlas a naliala do misy ocot.

"Tiež si vravím," ukázala na mňa nožom a ja som výstražne zdvihla ruky. "Prepáč," zasmiala sa, "ja to už dorobím." Mykla som len pleciami a sledovala som ju. Po chvíli, ako som tam len tak stála, opäť prehovorila.

"Kolegyňa - Sisa - poznáš ju. Tá kratkovlasá bruneta," prikývla som a odpila si z pohára. "Poprosila ma, azda by si jej nemohla namaľovať obraz. Slnečnice pri zapadajúcom slnku..."

"Mama! Zas ma ponúkaš kolegyniam? Mňa to nebaví," zaúpela som sa a pretočila očami.

"Prepáč... nejako mi to utieklo."

"Povedz, že mám toho v škole moc a nestíham..." odobrala som sa preč, "hej a jesť nechcem. Už som si robila rohlik a nemám chuť. Idem si ešte chvíľu čítať a potom spať. Som unavená," klamala som. Pobozkala som ju na líce a stíšila otcovi zvuk na telke, aby ho to neprebudilo.

"Ako chceš. Dobrú," usmiala sa na mňa a dala šalát do chladničky, aby odstál.

Vyšla som do izby po schodoch a zamkla sa v nich. Nemala som chuť sa s nikým rozprávať. Prišlo to tak náhle. Že by to bolo kvôli tomu obrazu? Úprimne sa mi to nechcelo veriť, no i tak mi to vždy dokázalo pokaziť náladu. Ne, že ne.

Sadla som si preto za stôl a vstala ceruzku, dívajúc sa von oknom na polmesiac. Pousmiala som sa v myšlienke, že by pekne vyzeral na krku, keby si ho kúpim alebo vyrobím. Nemala som však materiál na to a do veľkomesta sa mi to zas nechcelo ísť zháňať. A keby, to si ho tam rovno môžem kúpiť.

Ani som sa nenazdala ako, no zrazu sa mi na papieri ocitol návrh pre svoj budúci prívesok a ja som sa len usmiala. Vážne sa mi páčil, a tak som sa ďalej hrala s detailami. Kreslenie bola činnosť, ktorá ma od detstva bavila a rodičia ma v nej podporovali, čo som si cenila. Nie všetci boli takí, že by nechali svoje deti ísť "umeleckou kariérou." Iní však, ich nasilu do toho nútili. Úprimne som sa nevedela rozhodnúť, čo by bolo horšie. Zákaz alebo nútenie.

Z môjho premýšľania má vytrhla sms - ka. Zadívala som sa na displej, kde svietilo veľkým 'Viktor.' Vzala som si mobil a sadla na posteľ. Odblokovala som ho a očami prešla po jednom slove.

V: Spíš?

T: Áno. Píše za mňa môj duch z budúcnosti, odpísala som mu.

V: Okej :D Mohol by Tanah zobudiť?

T: Ja ti neviem. Keď tak pekne spí...

V: Prosím :)

T: No? Čo potrebuješ?

V: Prečo sa mi vyhýbaš? Dívala som sa na displej a premýšľala, čo tým myslel.

T: Nevyhýbam. Mala by som? O.o

V: V  škole má úplne ignoruješ :/

T: V  škole? O čom to hovoríš?

V: Aha -.- To, to potom všetko vysvetľuje :D

T: Už mi povieš, o čo sa sakra jedná?! =D

V: Chodím do tej školy čo ty. Otec ma preložil :D

T: Vážne? To je super =) A chcel si niečo krom toho?

V: Áno. Zajtra pri skrinke ti chcem niečo dať ;) Buď tam cez veľkú prestávku :)

T: Asi mi nepovieš čo, však? =D =/

V: Nie :P Počkaj si :D

T: Dobre =( =D

V: Dobrú Tanah :*

T: Dobrú Viktor =)

Vypla som mobil a ignorovala toho smajlika, pretože by som si zbytočne namýšľala. Vzdychla som si a vypla lampičku, ktorá mi robila posledné svetlo. Zababušila som sa do paplóna a ani nevediac ako, zaspala.